Anna Hrabalová

 Žijem v Trenčíne, v peknom meste, kde máme všetko. Nad mestom, na vysokej skale sa vypína hrad, vôkol lesný park a pod hradom, cez mesto preteká rieka Váh. Počasie máme ako Vy, v lete teplo, v zime zimu a občas je to pomiešané. Som seniorka, dávno, pradávno poberajúca starobný dôchodok. Nenudím sa doma, aj keď žijem sama a moje deti a ich deti žijú v ČR, takmer denne mi telefonujú a keď to situácia dovolí aj ma navštevujú a ja sa im poteším. Pokiaľ nám nepanoval kovid, aj ja som ich navštevovala. Teraz je to inak. Mojou celoživotnou záľubou je bicykel, čítanie, písanie. Veľa som cestovala, vždy som sa tešila na nové, nepoznané, tomu je už koniec, ale život ma teší aj tak, kovid, nekovid, každý deň nám prináša niečo pekné a niečo nové, a občas aj niečo, čo si neprajeme. Ale taký je život. Sem tam niečo napíšem, a občas by som sa s Vami rada podelila. 

Posteľ

To, čo milujem, je posteľ. Prináša mi veľa radosti. Večer, čo večer, sa do nej nemôžem dostať, lebo mám stále niečo prednejšie, čo musím stihnúť, než zaleziem do postele. Niekedy je to iba tá hlúpa televízia.

Večer, čo večer pociťujem slasť, ľahnúť si do postele. Ten, kto posteľ vymyslel, bol veľký umelec a zaslúžil by si dostať veľké ocenenie. Iste sa na jej výrobe veľa napracoval, zaslúžil by si teda Rad práce. Ale pred tým sa určite veľa na rozmýšľal, tak by si zaslúžil i Rad rozumu. Ale hovorím vám, vymyslel to dobre. Aspoň podľa mňa moc dobre. Lebo ja si líham do postele s veľkým blahom. A kto by sa na mňa díval, videl by, že sa usmievam, že prv, než sa vhupnem do postele teším zo stretnutia s posteľou. Slastne sa zaryjem pod perinu a upravím ju tak, aby nikde nebola ani medzierka. Vezmem si niektorý časopis alebo knižku a začnem čítať. Čítam, kým mi nespadne knižka na nos. Poslednú stránku čítam najdlhšie, lebo pri nej driemem a nie a nie ju dočítať. Obyčajne ju ani nedočítam, lebo čítam stále ten istý odstavec. A nie a nie sa dočítať ďalej. Keď ma úplne umorduje, knižku odložím a zaryjem sa do perín po samé uši a oddám sa slastnému spánku. Spať dobre, v dobrej posteli je naozaj slasť.

Viem, že v posteli sa niekedy i nedá spať. To je ten horší a veľmi zlý prípad. Čo sa ľudia na prehadzujú než zaspia. Na to radšej ani nemyslieť. Tiež viem o tom svoje a preto sa teraz tak teším zo svojho dobrého spánku.

Niekedy sa mi podarí, že sa v noci okolo tretej prebudím a nemôžem spať. To však viem prečo. Neskoro večer som sa poriadne navečerala. Tak mi treba, keď to viem a i tak neviem!

Viem, že sa v posteli dá spať i úplne inak, keď si dvaja nezavadzajú, ba naopak, by si chýbali. To je tiež vynikajúce spanie. Ba úžasné. Slastné, božské. Bohužiaľ, to tiež niekedy prejde a zostane len také obyčajné spanie, ktoré je tiež božím darom a požehnaním.

A keď po zatvorení knižky s rozlúčkou a poďakovaním za tento deň, ktorý som prežila usnem, a prebudím sa až ráno, keď iní, sú už v práci, za každodennými povinnosťami a ja si lebedím vo svojej posteli a nemôžem sa s ňou rozlúčiť, je to veľká slasť.

Ďakujem, že mám posteľ a božský kľud, ktorý vychutnávam plným dúškom.

Koľko je takých, čo posteľ nemajú. Je mi ich ľúto.

Som rada, že ma nebudí budík, že len tak stojí vedľa postele, pamiatka na doby, keď ma ráno čo ráno terorizoval. A ja skontrolujem čas a môžem sa ešte otočiť na druhú stranu a podľa ľubovôle sa tešiť zo svojej postele. Túto radosť si môžeme dopriať. Posteľ je moja veľká láska.

Tešme sa zo života, i z takej obyčajnej veci, ako je naša posteľ. Koľkí nespia vo svojej posteli. Niektorí, čo ležia na nemocničnej a iní, že svoju posteľ nemajú alebo ju už vôbec nepotrebujú.

Spomínam si na jeden moment, keď sme uťahaní po dlhej ceste, prišli na dovolenku

k moru, dostali sa do svojej izby, a mladší syn, žiačik tretej triedy, si ľahol na posteľ, slastne sa natiahol a povedal: Ten, kto vymyslel posteľ, to musel byť múdry človek. - Ale dúfam, že to nebol ten, čo vymyslel školu.