Marta Lehetová

Mgr. Marta Lehetová

Narodila som sa v Hanušovciach nad Topľou okres Vranov nad Topľou. Vyštudovala som vysokú školu na PdF UPJŠ v Prešove odbor S-A. 23 rokov som učila na Základnej škole Bystré, 14 rokov na Osemročnom gymnáziu v Giraltovciach a 1 rok som pracovala na MsÚ v Hanušovciach na školskom úrade.

Na školách som viedla literárny a anglický krúžok. So svojimi žiakmi som dosahovala vynikajúce výsledky v celoslovenských a medzinárodnych súťažiach v literárnej tvorbe, v prednese poézie a prózy a v rétorike. Stála som pri zrode knihy poézie Svet na dlani slov svojho žiaka. Spolu so žiakmi sme tvorili knihy s povesťami, básňami, bájkami, atď. a posielali do celoslovenských literárnych súťaží, v ktorých sme dosiahli pekné umiestnenia. Teraz sa venujem svojej vnučke, ktorá píše básne a má za sebou už pomerne veľké úspechy.

Aj ja sa venujem tvorbe hlavne pre deti a mládež, aj pre dospelých - píšem básne a poviedky. Mám niekoľko ocenení z týchto súťaží. Písala som aj príbehy do slovenského rozhlasu Regina, kde som získala zlatého a bronzového bakalára. V roku 2020 moja poviedka pre deti sa umiestnila medzi 15 najlepšími poviedkami a súbor týchto poviedok vyšiel v knihe pod názvom Kráľovná.

Som spoluzakladateľka literárnej súťaže Ihnátove Hanušovce od roku 2006, taktiež pracujem v redakcii Hanušovských novín. Som spoluautorkou kníh Spomienky ožívajú, Ján Ihnát - Zabudnutý spisovateľ, Výber z diela Jána Ihnáta, Gymnázium jubiluje a knihy básní svojho brata v nárečí Varoš pot Obľikom. Robila som aj jazykovú redaktorku viacerých kníh.

V súčasnosti som už na dôchodku a svoj voľný čas venujem písaniu poviedok, básní, krátkych povestí a rozprávok. Naďalej veľmi rada recitujem poéziu i prózu.



Jarná éra

Koncom začína začiatok.

Pre najkrajšie ročné obdobie.

Jar vyletí do vzduchu,

vysype jemný vánok,

temné mračná umlčí,

do dlaní pošle teplý spánok.

Znova sa nadýchne,

čaká ju úmorná práca.

Rozospieva každé vtáča,

kvety rozseje po lúke,

stromy, trávu nazeleno vyfarbí,

pusté polia nanovo vysadí.

S pôvabným úsmevom

všetko hravo zvládne,

s plameňom lásky v srdci

nikdy robiť neprestane.

Zvončekom zazvoní,

tri jarné panny osloví,

aby spoločne celý svet

úžasným životom naplnili.

...

Jar drží čarovný prútik nad nami ...



Jarný posol

V snehu cez ostré lúče slnka

životom sa prebíja

malá skromná snežienka.

Od šťastia jej srdce spieva.

Už k vám môžem prísť?

Vytvára si malý priestor,

rastie rýchlo do krásy,

stonkou na sneh slová píše.

Môžem ho už roztopiť?

Zdvihla som sneh, moji milí,

celý les hneď zaplavili.

Zem sa teší zo snežienky,

s radosťou sa usmieva,

je to predsa skvelá forma

zimno-jarnej prestrelky.

Že k nám prišla príliš skoro?

To nám vôbec nevadí.

Svieži pohľad na tú krásu

naše srdce poteší,

veď trblietavá suknička

a zelený plášť

rozsype lásku medzi nás.

foto: Jan Kollár
foto: Jan Kollár

Biela ľalia

Na pravé poludnie

rozkvitla ľalia,

tú chcem iba pre seba,

ty moja spanilá.

Všetko sa belie krásou,

v duchu sa s tebou objímam,

opájam sa sladkou vôňou,

do srdca ťa ukladám.

Tvoja krása vyčnieva,

svetelné paprsky do tmy sa kryjú,

ak sa ráno k tebe vrátim,

znova sa na mňa usmejú.

V tvojich nežných očiach

čisté nebo sa odráža,

vietor strapatí ti hlávku,

mne dych krásou vyráža.

Chcem zachytiť každý okamžik

tohto umeleckého diela,

aby krása bielej ľalie

vo mne ešte dlho znela.



Ruža pre teba

Žena a ruža patria k sebe.

Sú prepojené láskou

v rôznych vydaniach.

Láskou k mužovi.

Láskou k dieťaťu.

Láskou k rodine.

Láskou k domovine.

Jednoducho – láskou na rôzne spôsoby …

Žena je krásna ako ruža.

Jemná. Vzácna. Oddaná.

Verne miluje svojho muža.

A na tom najviac záleží.

Denne chce počuť slová.

Milujem ťa! Mám ťa rád!

Si krajšia ako rozkvitnutá ruža,

ako lupienky odtrhnuté zo záhrad.

A ja ti z lásky ružu prinesiem,

pretože mám ťa rád …



foto: Petr Koudelka
foto: Petr Koudelka


Swan´s love

A beautiful swan

ballets majestically

on a blue lake.

It brings peace

evokes great feelings

the romance of passion

in the sunlight

and in the moonlight.

She is waiting

for his love.

Her heart trembles with tension.

She screams.

She sees a silhouette

on the surface of the lake.

Her beloved lands.

He sucks her love

with his beak.

He does not push her away.

He is always faitful to her.

Love never dies

in the hearts of swans.


Labutia láska

Na modrom jazere

majestátne baletí

nádherná labuť.

Prináša pokoj

vyvoláva skvelé pocity

romantiku vášeň

v slnečnom i v mesačnom svetle.

Čaká na svoju lásku.

Srdce sa jej chveje napätím.

Kričí.

Na hladine jazera

vidí siluetu.

Jej milý pristáva.

Svojím zobákom

nasáva z nej lásku.

Neodtláča ju od seba.

Je jej stále verný.

V labutích srdciach

láska nikdy neumiera.


nečakaná búrka

na zem sa skotúľala

ťažká slza

zletela ako blesk

z jasného neba

vytancovala nás

do dažďa vniesla strach

trasľavé nohy vykúpala v kalužiach …

...

obloha štebotavo nariekala

ťažké mraky sa zlievali

do hrubého vrkoča

blesky sa predbiehali

túlali krížom-krážom

zlomyseľne odsúdili

a prinútili položiť hlavu

do pozlievanej vody ...

...

krehké slnko sa zľutovalo

vyhnalo blesky doďaleka ...



Nostalgická

Presadol si na inú loď,

ktorá s tebou pláva do prístavu,

na tom mieste navždy zakotvíš,

v ňom zložíš smutne svoju hlavu.

Budeš čakať na deň vzkriesenia,

kedy sa stretneš so svojimi,

radosť ťa znovu prichytí,

keď pohladíš svoju mamu.

Aj otec si ťa vyhľadá,

privinie s láskou k srdcu,

z oka zmizne posledný jas,

no nevezme ti nikdy lásku,

ktorá je v tebe, v nás.

Veď neexistuje noc bez úsvitu,

žiadna zima bez jari,

len za temným horizontom

naše spomienky zastali.

...

Ver, že človek neumiera ...



nočná obloha

večerný súmrak tlačí sa

do jazernej hladiny

slnko putuje za obzor

zanechávajúc za sebou

žiarivú stopu

s prosbou obracia sa na mesiac

aby všetkých chránil počas noci …


šibalské hviezdy sa zlietajú

dobíjajú baterky

zapínajú štartovacie motory

a vyrážajú na mesačnú oblohu

pod ktorou si milenci

zapletávajú nohy

zamotávajú svoje telá

vietor im spieva uspávanku

o zázračnej krajine …


noc sa pomaly otáča

ako kalich jemného kvetu

len slnko spokojne spí

vo svojej kolíske

aby nezmeškalo ďalší nový deň ...



Farebné chryzantémy

V záhradách trónia

božské chryzantémy

sfarbené mesačným svitom,

mesiac im lásku vyznáva,

listom bozky posiela,

no ráno náhle zmizne.

...

Keď zblúdilý motýľ

sadne na tú krásu,

vietor zapíska jesennú serenádu,

do výšin sa vznesie pavučina,

záhrada vyzerá jak vznešená víla.

...

V ich kráse nachádzam potešenie,

šťastím sa mi rozžiaria zrenice,

blikajúce slnečné lúče

ich jemne pohladia

a letu už padá závora.

...

Do svojho náručia vložím ich tucet,

zanesiem na hrob svojim milým,

postojím pri nich, sviečku zapálim,

v slzách poumývam tvár ...

...

a keď posledný list zo stromu

moje slzy odplaví,

cítim, že v tej chvíli nie som sám.



Jesenné lístie

Zaslzená jeseň

putuje do sveta,

do všetkého okolo

svoje listy zapletá.

Pod kúzlom kúzelníka

farbí ich dozlata,

žiadny klenotník

jej bohatstvo nezráta.

Jesenné husle

hrajú im do taktu,

kapelník im hádže

na zem teplú plachtu.

Vietor vytvára s nimi

skvelú atmosféru,

pod oceľovým nebom

vidíš tú nádheru.


omrvinky v dlani

na mestskom zábradlí

túlia sa k sebe

holub s holubičkou

veselo si hrkútajú

ich vlhké oči svietia

plachou láskou

naťahujem k nim svoje ruky

prosím o kúsok z nej

bojazlivo vzlietnu

rozdelia sa na dve strany

mávajú krídlami ako vejár

a ja sklamaná rozmýšľam

ako ich k sebe vrátiť späť

...

dávam im znamenie

omrvinky v dlani

splašene poletujú

znovu sa spustia k zemi

nastáva zmierenie

tancujú viedenský valčík

a ja odhodlaná

v pozlátených náušniciach

dodávam im sily

...

je dôležité lietať vedľa seba ...



Slepec

Vidím ho denne

kráčať po chodníku.

Pomaly, voľne,

so svojou priateľkou.

Jemne ju hladí

po ruke

a ona odetá

v bielom

ako mladucha

vedie ho s láskou

na miesta,

ktoré jeho oči

nikdy neuvidia.

Keby ju tie

moje slzy

dokázali zmyť,

v padajúcej tme

by sa mu na tvári

uvelebil

šťastný úsmev.



Vyznanie otcovi

Zobral si za priehršť lásky

a vložil mi ju do dlaní,

srdce šťastím zaplesalo,

byť s tebou, nik mi nezabráni.

...

V tvojom náručí cítim bezpečie,

domov, lásku, istotu,

aj keď za prácou odchádzaš,

dávaš zmysel môjmu životu.

...

Po tvári mi tečú slzné perly,

ty ich všetky s láskou pozbieraš,

schovávaš ich do tajného kúta,

potmehúdsky sa usmievaš.

...

Keď ma otec pohladí

a dobije môj život baterkou,

vždy mu budem povďačný,

zahrniem ho svojou láskou.

...

Daj, Bože, veľa takých dní,

aby ma neustále chránil,

on je mojím strážnym anjelom,

dovoľ mi, aby som sa pred ním poklonil.


Dážď

Zbožňujem dážď,

keď podvečer bubnuje na dvere,

keď krajinu zahalí do čerstvého nádychu,

keď vyprahnutá zem pije ho hltavo

plnými dúškami.

...

Zbožňujem dážď,

keď nebesá povolia svoje stavidlá,

keď zem sa teší zo životodarnej tekutiny,

keď stromy plačú, vylievajú bôle,

keď chodník sa mení na dažďové zrkadlo.

Zbožňujem dážď,

keď nežne ponáram hlavu

do teplého vetra,

keď kraj je chvíľu akoby bez duše,

keď všetky domy zmĺknu,

keď pohltí celý svet pretvárok...

Zbožňujem dážď,

keď na oblohe sa objaví dúha,

keď pripraví farebnú nádheru,

keď vykukne slnko, kvapky zmiznú,

keď v mojom srdci doznieva dažďová hudba.



chcem

… do svojho srdca vložiť tvoje

naplniť ho sladkým očakávaním

… byť dôvodom tvojho úsmevu

pretože ty si stále mojím

… s tebou tráviť každý deň

vravieť ja ťa milujem

… byť nemým vánkom

hladiť ťa jemne po tvári

… aby láska bola silná ako vietor

ktorú nevidieť ale cítiť

… byť večerným súmrakom

zapletať sa s tebou do tvojich snov

… milovať ťa za všetko čo si

za všetko čo si bol a čo budeš

… aby v piatich písmenách a v jednom dĺžni

našli sme obaja nekonečnú lásku



Láska a život

Môj život je krásny,

keď som s tebou,

keď do ucha mi šepkáš

"si pôvabná kráľovná."

Moja duša sa usmieva

cez tvoje srdce,

som viac a viac

do teba zaľúbená.

V spleti ľudí moje oči

hľadajú iba teba,

ty si moje všetko,

čo k životu mi treba.

Sme ako odliv,

ktorý nás denne unáša,

sme ako slnko,

ktoré prežiari láska naša.

Chcem sa stále vrhnúť

do tvojho náručia,

jedine ty si zárukou

môjho bezpečia.



Mesiac

Kúpe sa vo večerných vodách

Sám medzi zvedavými hviezdami

Tichý vánok mu do ucha šepoce

Nočná obloha spieva sladké ódy


Počujem volať svoje meno

Obrátim k nemu unavené oči

Vidím ho visieť na vlásku

Urobenom z hviezdnych nití


Pletiem kyticu z mesačného svitu

Uprostred tmavej noci

S láskou volám na neho

A posielam ju s bozkom k nebu


Mesačný sen sa náhle rozplynul...


Lipová vôňa

Lipová vôňa

vznáša sa

nad celou krajinou

hlboko vniká

do srdca

uchyť ju do dlaní

a priehrštím

rozdávaj tým

ktorí ju vôbec

necítia.


Ponúkni včely

peľom

nakŕm ich všetky

dosýta

aj na púpavu

nech si sadnú

veď jari sa nikto

nepýta

odkiaľ sa k nám vzala

jednoducho

je opäť tu.



Vlčí mak

zamotaný do bodliakov

vytvára živý plot pozdĺž ciest

vlní sa na lúkach jak červený diamant

odtrhnem jeden

vložím do teplých dlaní

pred očami mi rozkvitá

seje lásku do srdca

a premieňa ju na ohnivú

vkladám si ho do vlasov

nech vyzerám ako žena

jeho pohľad rozjasní mi deň

urobí ho krajším...

položím ho na obrus

Jarná záhrada

Záhrada sa k spánku ukladá

Do pokojného nočného ticha

Vietor jej uspávanku spieva

Skvelo sa v nej dýcha

Kvety klonia nežné hlávky

Sny sa im chvíľu vysmievajú

Prosím mesiac ešte nezhasni

Nech sladko odpočívajú

Brieždenie rozkvitá slnečným lúčom

Noc stráca zázračnú silu

Záhrada sa šťastne usmieva

Ráno ju mení na rozprávkovú vílu



Čierno – čierna noc

V noci sa milujú svetielka

a mesiac sa gúľa po oblohe

ako dieťa, keď kope do lopty.

Všetko je jeden veľký sen.

xxx

Táto noc sa vlečie pomaly.

Čakám, či sa niečo zmení.

Prečo je človek pominuteľný?

Chvíľu tu je, o chvíľu už nie je.

Prečo sa deň v noc zrazu premení?

Čierno – čierna noc,

daj mi svoje vysvetlenie.


Voda

Vystri ruky, človek,

naber si vody do dlaní.

Darmo sa hneváš, darmo sa búriš,

neudržíš ju medzi prstami.

Zmocni sa jej a vypi ju,

len tak ju dostaneš do smädného tela.

Nebráň jej voľne tiecť,

nechaj voľný priebeh

a budeš žasnúť, čo dokáže.

Počuješ? Od šťastia voda spieva.


Postoj, človek,

vzhliadni do výšin, do sídla Boha

a vychutnávaj tú božskú chvíľu.

Belasé mračná sa zgrupujú,

zhadzujú vzácne kvapky z neba.

Hľadaj ten správny obraz v mláke,

pozeraj, čo k životu nám treba.

Spolu s vodou chytaj do nádrží

a použi vo vhodnej chvíli.

I malá kvapka v mori zafarbí oceán.


Šetri vodou, človek,

jej dostatok nie je samozrejmosťou.

Inšpiruj každého

a buď mu správnym vzorom!

Včera jej bolo dosť, no dnes už nemusí.

Využívaj rozumne vzácny mok

a len tak sa stane tvojou súčasťou.

Iba voda ťa môže držať nad vodou...


Pamätaj, človek,

že môže byť mementom civilizácie...



Skutočne pravá

Jar …

Vysáva posledné zvyšky zimy.

Vraví jej svoje tvrdé nie.
Každý rok píše iný príbeh.
Z jej tváre sa dá čítať ako z knihy.
Veselo koketuje:
vzduch kŕmi vôňou vlhkej zeme,
výhonkami pestrofarebných kvetov,
večerný súmrak spríjemňuje
jemným švitorením vtákov,
šantivým vánkom sleduje
každučký náš krok,
odhaľuje kúzelné chvíle,
dáva pocit voľnosti.
Iba ona dokáže
vytvárať pravý život:
v krajine,
kde slnko slobodne svieti,
kde naokolo sa rozlieha pieseň,
kde ľudský plameň lásky
zohrieva všetkých,
kde mrak nikdy hnevom nevládne.
Každému novému dňu
vkladá svoje požehnanie 

…A my túžime iba po jednom -
užívať si pod jej teplým slnkom.



Sesterská láska

Počuješ, sestra, ako potok spieva?
Ako vtáci švitoria?
Spomeň si na rodný dom,
na spoločné chvíle strávené v ňom,
na všetku tú krásu,
ktorú sme celým srdcom vnímali.

Pamätáš, sestra, koľko krásnych jarí
sme sa naháňali po chotári?
Pamätáš, koľko kriku, plaču,
smiechu bolo na dvore?
Na tvári sa leskli slzy lásky,
šťastná mamka stála v komore.

Sestra, keď na mňa hľadíš,
koho pred sebou vidíš?
Mladšiu sestru, tvojho anjela?
Keď som bola malá,
vždy si mi tak vravela.

Kto je moja sestra?
Moja je krásna a jedinečná.
Je ako prvý lúč
prebudeného slnka.
Je ako šťastie
zamotané v štvorlístku.

Sestra má veľké statočné srdce,
z neho obrovská láska pramení.
Je ďaleko, a zároveň tak blízko,
keď držíme v rukách mobily.

Sestra je nadčasové puto.
Pamätá, spomína.
Pozná všetky tajomstvá,
radosti i strasti toho druhého,
veď neraz s ním zažila veľa vtipného.

Kto zotrie slzu z mojich očí
lepšie ako ona?
Jedine mama. No tej už niet.
A tú často nahrádza.

Sestra sa občas mení na anjela,
do rôznych kútov vlasti odletí.
Aj odtiaľ dáva pozor na deti,
na mňa a svojich najbližších.

Mám obrovský kľúč od šťastia,
ktorý len jej chcem darovať.
Kúsok po kúsku do jej srdca
budem stále spomienky pridávať.



Smiech cez slzy...

Marta je žena so skvelými vyhliadkami na šťastný život. Je dobrá a láskavá a jej život je okorenený humorom, aj keď nie vždy jej je do smiechu. Napriek tomu využíva každú chvíľku, aby jej smiech - ten pravý, od srdca - zazvonil aj tam, kde jej bolo do plaču. Stále tvrdieva, že človek bez smiechu je ako strom bez kvetov. Smiech má vraj veľký efekt na telo. Vzpruží myseľ a dodáva telu potrebnú energiu. A toho sa stále držala.

No Martu ten pravý smiech razom prešiel, keď jej lekár tesne pred pôrodom oznámil, že bude mať dvojčatá. V tej chvíli jej razom zamrzol na perách a zastavilo sa vylučovanie endorfínov, hormónov šťastia. Ako tú správu prijme manžel? Uvedomila si však, že ženy, ktoré neronia potoky sĺz, ale sa radšej usmejú, sú pre mužov príťažlivejšie. Tak, ako aj doteraz, keď do miestnosti najprv vošlo obrovské brucho, potom dlho nič a nakoniec jej maličkosť; keď sa usmievala, vzbudzovala záujem a obdiv mužského pohlavia. Začula, ako medzi sebou hovoria, aká je statočná a vyrovnaná žena, ako jej to dvojité bruško pristane. Určite tú novinu manžel zvládne, ak mu ju naservíruje správnym spôsobom.

"Bože, čo si počnem, keď do roka a pol budeme mať tri deti?" lamentovala pred svojou priateľkou cestujúc autobusom z nemocnice po tom, ako jej oznámili tú úžasnú správu.

"Nevieš si predstaviť, čo by som ja za to dala, keby som mala dvojčatá," povzbudila ju priateľka. "Môj manžel nevie robiť cez indigo," dodala závistlivo a stiahla sa úplne nabok, aby uvoľnila väčší priestor pre nich troch.

Marta napokon zvládla nesmierne únavnú cestu a prigúľala sa k svojej mame, ktorá medzitým opatrovala jej ani nie jeden a pol ročného synčeka. Aká to úľava! Konečne je doma. Len ako to povedať manželovi? Ako zareaguje? Vtom ju z tuhého rozmýšľania vyrušil telefón.

"Určite to bude moja polovička," stihla si ešte pomyslieť a už dvihla slúchadlo. Bolo tak, ako predpokladala. Na druhej strane aparátu sa ozval jej milovaný.

"Už si doma? Čo ti povedali? Rýchlo hovor, som veľmi nedočkavý."

"Povedali mi: Mamička, tešte sa, budete mať dvojčatá."

"Naozaj? Hurá!" začula, ako manžel kričí celý uveličený na svojho šéfa. "Som poriadny chlap, urobil som cez kopírku!"

Zložila slúchadlo. V duchu si už premietala, ako ho zakomponuje do všetkých prác.

"To si poriadne odskáčeš! Na futbal už ani nepomyslíš, budeš kočíkovať, prebaľovať, kŕmiť, kúpať, v noci ti nedajú spať. Radostný šok vystrieda šialenstvo, veď len počkaj!"

Unavene si sadla na diván, lebo stolička jej bola príliš úzka. Tu ju už raz koplo jedno bábo, tu druhé, akoby skúšali elastickosť ich súčasného domova a jej trpezlivosť. A tak sa snažila zmeniť polohu v sede, ale aj to nakoniec vzdala a začala chodiť po kuchyni.

"To bol zasa deň!" zahundrala.

"Mamííí..." prichádzala k nej malá spŕška.

"Kristepane, čo sa deje?" To babka viedla, či skôr ťahala jej synáčika za mokrý rukáv. Vykúpal sa aj so sliepkami v starom hrnci. Chcela mať na chvíľu od všetkého pokoj. Bola vybičovaná do posledného nervu...

"Už mám toho akurát dosť! Kedy sa to konečne skončí?" začala ziapať, ako keby jej odtrhli hlavu od tela. Konečne sa uvoľnila a slzy ako hrachy sa jej liali po tvári.

Synček ju zrazu objal za nohy, akoby jej chcel povedať: "Maminka, prečo plačeš? Ja ťa ľúbim." Usmiala sa naň, pohladila ho po bielej hlávke a v dvojitom brušku opätovne začal ďalší "brušný tanec."

Takto to trvalo ešte pár dní. Nevládala chodiť, po izbe sa brodila ako káčer Donald. Pred niekoľkými mesiacmi mala vrtuľu v zadku, ale teraz? Nohy mala opuchnuté, každú chvíľu chodila cikať. Všetko robila pomaly, opatrne. V noci sedela na posteli podopretá vankúšmi, iba občas si zdriemla. A on si bezstarostne spal. Holá riť mu trčala spod paplóna. Chcelo by to nejakú fotku. Iba s veľkou námahou sa rukami dotýkala jeho štíhleho tela. S ním ju baví svet.

Nemohla si ani čupnúť a zaviazať šnúrky na topánkach. Vyzerala ako dvojprúdovka. Aj keď ho veľmi ľúbila, v duchu na neho nadávala. Doslova ho neznášala. Čo jej to urobil? Počítala hodiny, kedy to príde. Na ničom jej nezáležalo, len aby to už mala za sebou.

Predsa sa dočkala. Manžel bol doma so synčekom a ona v pôrodnici. Všetko znášala statočne. Vôbec netušila, že jej manžel prežíval "ľadvínové" kontrakcie zároveň s jej pôrodnými. Zvíjal sa od príšernej bolesti. V tej chvíli vedel pochopiť, čo si odnáša jeho polovička. Ležal na balkóne a rátal minúty, kedy dorazí záchranka. Aj keď v bolestiach, predsa dobre počul, ako si ženy medzi sebou šepkali, keď ráno kráčali do roboty: "Je ožratý, veď sa im narodili dvojčatá. Chudina, koľko si musela vytrpieť a on sa opíja. Krásny manžel! Ožran. Satan." V blízkosti zazvonili zvony. Prežehnali sa. Zvony utíšili ich hnev. Miluj blížneho svojho.

Trpeli teda obidvaja. Nádherné! Po jej boku spinkali dve navlas rovnaké dievčatká. Ako ich budú volať? Nezamenia ich? Hľadá im ručičky, nožičky, pršteky... Vyzerajú v poriadku! Na rúčky im viaže červenú a modrú "šnúročku". Podľa toho ich budú vedieť rozlíšiť. Bála sa, že ich zamenia. Len čím skôr domov! K synčekovi, k manželovi... Na bolesť sa zabúda. Budú šťastní, veď pri nich budú ležať tri malé žubrienky. Tá bolesť stojí za to.

Konečne doma. Bola zvedavá, ako ju privítajú tí dvaja muži. Od radosti div nevyskočila z kože! Predsa si len bez nej poradili. Všade naokolo útulne, čisto, na stole ju čakala kytica čerstvých poľných kvetov. Tie má najradšej a on si to pamätal. Jej zlatí chlapi ich, tri ženy, s úsmevom vítali. Možno prejsť okolo nich bez povšimnutia? Musela ich vystískať!

Nádherne sa usmievala, veď smiech je najlepším prostriedkom, ako sa zbaviť psychického stresu. Sú to šikovní chlapi, je na nich pyšná. Dobre si ich vychovala. Je bohatšia o veľmi dôležité poznanie. Má skutočne skvelých chlapov!



HCETE SI SKRÁŠLIŤ VLASY?

(FEJTÓN)

"Videla si tú reklamu na vlasy v telke? Nie? Skús si ju pozrieť. Je výnimočná. Stále sa sťažuješ, že tvoje vlasy vyzerajú ako perie na vypĺznutej sliepke. Teraz máš veľkú možnosť všetko zmeniť. Dostanú nádherný lesk a budú pôsobiť oveľa hustejšie," takto ma prepadla priateľka doma. "Ver mi, chcem ti len dobre. Uvidíš, ako ťa bude manžel obdivovať."

Ja hus som jej naletela. Sedela som pri telke hodiny, čumela na obrazovku a čakala, kedy ju dajú. A už konečne vidím. Pozerám na ňu, ale čo to? Reklama na panský šampón. Čakám. Snáď ma aj ona inšpiruje. Chlapík si umýva ním hlavu, tvári sa pokojne, a to je všetko. Ale nie je. Prichádza k nemu pekná žena, pohladí ho po práve umytých vlasoch, znežnie a zamilovane ho pobozká. Ako mu len závidím!

"Do kelu! Ja predsa potrebujem reklamu na ženské vlasy. Táto ma v ničom neinšpirovala. Čo si to tá moja priateľka zasa vymyslela?"

Po dvoch dňoch ničnerobenia a čumenia iba na obrazovku sa jej konečne dočkám. A už to začína. Túžite po nádherných a zdravo vyzerajúcich vlasoch? Všetko môže byť, ak použijete správny šampón. Sedím ako prikutá k obrazovke a čakám, čo sa bude diať. Prichádza dievčina. Tá teda vyzerá. Strach a hrôza. Príšerné vlasy! Mať takéto vlasy, určite sa neotŕčam v telke (aspoň to ma utešuje, že je ešte niekto na svete, kto má horšie ako ja). Zrazu sa stane zázrak! Na obrazovke sa opäť zjaví tá istá dievčina, ale už s umytými vlasmi s tým "zázračným prostriedkom." Je z nej úplne iný človek. Už netrpezlivo čakám, kedy k nej podíde mladý šarmantný muž a tiež ju pobozká. No nestane sa tak. Namiesto bozku dievčina otvára pekne krojené namaľované ústočka a s úsmevom vysvetľuje, ako sa starať o svoje vlasy, aby nádherná farba rýchlo nevybledla, ale žiarila. Ani nedýcham, s napätím počúvam, aby mi nič neuniklo. Radí, ako najdlhšie zachovať lákajúci lesk (o to mi práve ide) a výraznú intenzitu farby. A ešte k tomu, ak veľmi vypadávajú, treba čo najrýchlejšie začať s ich záchranou. Už som zasa múdrejšia. S farebnými vlasmi treba zaobchádzať šetrne, neumývať ich príliš často a vyhýbať sa takým šampónom, ktoré vytvárajú bohatú a hustú penu. Tie obsahujú agresívne čistiace zložky, ktoré sú pre vaše vlasy jedom. Už toľko rokov som na svete a také niečo neviem?

Do ruky beriem pero a papier a hneď si značím názov tohto zázračného prípravku. Teším sa už, ako zapôsobím na svojho manžela. Nechávam v byte neporiadok a s papierikom a peňaženkou v taške rýchlo uháňam do najbližšej drogérie a hľadám tento zázrak. V duchu sa modlím, aby ho mali. Po dlhšom pátraní ho konečne nájdem zasunutý v kúte. Je to možné, aby niečo tak "skvelé" nebolo ženám na očiach? Kladiem ho do košíka a ponáhľam sa k pokladni. Nemôžem sa dočkať, kedy budem doma, vo svojej kúpeľni a umyjem ním vlasy. Už si živo predstavujem, aká budem "kočka," ako každý bude sa na mňa s láskou pozerať. Teraz manželovi ukážem, že ešte nie som na zahodenie. Pokúšam sa z toho nezblázniť a čakám, či mi môj chlap povie: "Wau! Sssi taká krrrásna!" Nič z toho sa však nedeje.

A výsledok? Vlasy už dávno vyschli, ale nevidím žiaden lesk. Založím si okuliare, snáď lepšie uvidím. Nie je to pravda, vlasy sú naďalej matné. Prešla hodina a nič! Žiadna zmena. Ale predsa niečo! Čo sa to so mnou deje? Som celá červená v tvári, na krku i na rukách. Všetko ma páli, svrbí. Snáď to nespôsobil ten "skvelý" prípravok? To sa nedá vydržať! V tej chvíli si uvedomujem, že ja si nemôžem dovoliť meniť šampóny kvôli svojej pokožke. Mám na niektoré z nich alergiu. A tento asi patrí práve k takým. Hľadám dithiaden proti svrbeniu.

Som z toho v depresii. Snažím sa niekde schovať, aby ma manžel pri vstupe do dverí hneď nepreklal očami. Určite by odpadol, alebo si myslel, že v byte riadi nejaká mátoha.

Tak ti treba. Dobre vieš, že s pribúdajúcim vekom vlasy nielen vypadávajú, ale horší sa aj ich kvalita. Trp! Teraz už konečne pochopíš, že ani pôsobením reklamy si nemôžeš kúpiť "šťastie". Tvoje šťastie závisí jedine od teba. Mala si byť spokojná s tým, aká si ... sama sebou.

Snažím som sa potlačiť sklamanie z toho, že neprekvapím svojho manžela peknými lesklými vlasmi (ten by si ich určite nebol ani všimol) a opäť som taká, aká som, iba bohatšia o nové skúsenosti. A v manželovi aspoň vyvolám smiech. Alebo ma prekľaje pohľadom?

No povedzte, nie je lepšie používať svoje vyskúšané prostriedky a mať istotu, ako sa spoliehať na rôzne reklamy?

BEZNÁDEJNÝ PRÍPAD

 FEJTÓN 

"Ivanko, poďme aj my konečne na dovolenku niekde k moru. Potrebujeme si oddýchnuť, zrelaxovať... Dvadsaťpäť rokov sme nevytiahli päty z domu, len stále tá istá pesnička. Nemôžem, teraz mám veľa práce. Nestíham všetko robiť sám. Sadím, okopávam, zbieram úrodu. To všetko je iba na mojich pleciach. Ja jednoducho nemám čas."

V tej chvíli by som najradšej po ňom hodila stoličku. Nevravím, že to nie je pravda, ale kto mu za to môže. Darmo mu vysvetľujem, že si kúpim všetko v obchode, ani ma nepočúva a naďalej si len hudie svoje.

"Si na čerstvom vzduchu, vtáčiky ti robia spoločnosť, ješ biologicky čistú zeleninku. Nikto ťa tu nevidí, nemusíš mať komplex z plaviek, ako v nich vyzeráš. Ani pri mori ti nebude tak dobre ako na našich "otrokoviciach"."

"Tuším, že tá tvoja zelenina ti je len na škodu. Nepridáva ti ani na rozume, aj zrak ti uberá. Veď sa pozri na mňa, ako vyzerám! Vieš, komu môžem konkurovať? Múke zo Sládkovičova."

Zošpúlim ústa, namosúrená odídem do druhej izby a nadávam nielen na svojho Ivanka, ale aj na celý svet. Len sa tráp, aj tak ma na tie otrokovice nedostaneš. Ja si poradím aj bez teba. Vyberiem sa k sestre na druhý koniec republiky a aby si vedel, niekoho si už len nájdem, čo ma bude sprevádzať po mojich potulkách.

Môj Ivanko sa urazí, sadne si k telke a neprevraví viacej ani slovo. Snáď by takto vydržal aj do konca života. Mám to len s ním trápenie!

"Keď tak veľmi na tom trváš, pomôžem ti a potom pôjdeme k moru, však miláčik?" neprestanem dobiedzať.

Neviete si ani predstaviť, aké má argumenty a čo všetko na mňa narafičí. Presne vypočítané.

"Zajtra pokosím záhradu a ty budeš sušiť seno. Potom ho spoločne pozvážame, uložíme do stodoly. Hlásia pekné počasie, treba to využiť."

Ani sa na mňa nepozrie, len ďalej pokračuje vo svojej rozprave. Ja som pre neho iba vzduch.

"Ty chceš odísť práve v takýto čas? Treba zavárať, práve dozrievajú jahody, maliny. Čo budeme v zime jesť?"

"Dobre, dobre! Pre pokoj tvojej duše všetko urobím, len poďme k moru."

A už dopredu chystám poháre na zaváranie, umývam ich, krútim sa okolo sporáka, až mi z toho navrú žily na nohách.

"Vidíš, Ivanko, musím si oddýchnuť, aby som vyzerala ešte k svetu."

Začnem pred ním vytŕčať svoje nôžky a vnady.

Dúfala som, že ho zlomím ako haluz vo vetre, ale ani to nezabralo. Nepomohla by ani svätená voda. Môj Ivanko sa aj teraz vynašiel.

"Načo k moru? Nevieš ani plávať. Radšej ti nanosím vodu z potoka do "bodvanky" (ešte ju dúfam nájdem niekde na pôjde) a v nej môžeš močiť nohy. Tak si najlepšie oddýchneš. Aspoň ušetríme, nebudem musieť kupovať plávaciu vestu a nebudem musieť alarmovať plavčíka, aby ťa zachránil."

V tej chvíli už úplne rezignujem. No nezabili by ste ho?

A tak dovolenkujem opäť doma. Varím, zaváram, upratujem... A môj Ivanko sa krúti iba okolo mňa. Žijeme si ako dva holúbky. Nie je to nádherné? Nepozerá za žiadnou ženskou sukňou a netrúsi poznámky: To je kosť.

Doma nosím vavrínový veniec "ja".

(bodvanka - vaňa, ktorú ľudia na dedine mávali vonku a keď pršalo, zachytávali v nej vodu, aby mali na polievanie zeleniny, kvetov)



Najkrajšie povolanie


Mám krásne povolanie ( aspoň ja si to tak myslím). Som jednoducho učiteľka.

Bŕŕŕ! Až ma striaslo pri pomyslení, aké city vyvolávam v dnešnej dobe u detí. Učiteľka? Prosím vás, to nie je misska alebo nejaká speváčka z reality šou. Dávaj pozor, správaj sa slušne! Dnes si sa opäť nenaučil novú látku! Takéto kárania sa dnes predsa nenosia. Už dávno nie je sväté to, čo taký učiteľ povie. Ak chceš uspieť u dnešnej mládeži, prihlás sa na niektorý z kastingov. Až vtedy budeš mať "obrovskú" šancu zabodovať u nich, poprípade získať milión, aby si mala z čoho žiť, keď ťa tie tvoje ratolesti nebudú brať na vedomie. Jednoducho, musíš zo školstva von. Ak však chceš mať akú - takú prácu, pretože do zahraničia nie si už veľmi súca, musíš sa zbaviť preháňadlom prebytočných kíl, kúpiť si super kostým, dať si urobiť pedikúru i manikúru, zistiť najmódnejšie trendy líčenia, aby sa z teba stala šarmantná učiteľka a ako tak uspela pred nimi. Čo už zmôže taká "stará špargľa?!"

Nie je to tak dávno, čo sa všetko radikálne zmenilo. Ak zoberieme do úvahy niekoľko desaťročí naspäť, v každej dedine boli najmenej dve osoby, ktoré boli vysoko vážené a cenené - farár a učiteľ. V dnešnom svete je to úplne inak. Už dávno nie je sväté to, čo povie taký učiteľ. Snáď tie prváčence, ktoré majú vytreštené očká ešte zo všetkého, ťa aspoň na krátky čas berú na vedomie, ale tí ostatní? Kde sme to všetci dospeli! Mnohokrát sa stáva, že výchovný prvok absentuje predovšetkým v rodine. Neviem, či je to spôsobené prehnaným karierizmom alebo nezáujmom zo strany rodičov. Mám pocit, že v rodine sú prednejšie iné veci ako starostlivosť o deti, úcta, výchova...

"So žiakmi musíš len pekne, inak máš zo života peklo," povedala mi raz kolegyňa a ja som ju priateľsky potľapkala po pleci. Predvčerom sa mi to hneď aj potvrdilo. Počas veľkej prestávky prišiel, ba prifrčal malý (vzrastom, nie správaním) piatačik, ktorý na mňa pozrel tými krásnymi nevinnými očkami a tíško mi povedal: "Ja vás mám veľmi rád." No môžete ho neľúbiť? A tu sa utvrdzujem v tom, aké krásne je povolanie učiteľky.

Je 28. marec. Deň ako každý iný, ale pre mňa nádherný...

Zobúdzam sa do pochmúrneho rána, a predsa sa usmievam. Dnes mám veľký sviatok. Je to môj sviatok, sviatok mojich kolegýň a kolegov a tých, ktorí už doma odpočívajú, prosto všetkých učiteľov. Tento "veľký" deň prebieha ako každý iný všedný deň - ráno budíček, škola (myslím tým svoju prácu), obed, rodina, príprava na ďalší deň, večera, telka (sem-tam, ak ma nečaká oprava písomiek a školských úloh alebo žehlenie) a sprcha. Veď je to len obyčajný deň! Áno, obyčajný deň, ale s malou výnimkou - ten patrí iba nám, učiteľom. Z rádia znie príjemná melódia, počuť ódy na učiteľov a o chvíľu sa ozve rozzúrený hlas v telefóne: "Opäť sa hovorí iba o učiteľoch, stále im zvyšujú platy a kto má toľko voľna ako oni. Čo ešte viac chcú?" "Závistlivec," v duchu zanadávam, "veď tiež si mohol vyštudovať za učiteľa. Poslancom dvíhajú platy stále a ja mám až taký vysoký plat, že zaplatím nájom, poistky a už mi ostane len na slanú vodu. Ani k moru nemusím ísť, mám ju stále."

Nedám si pokaziť tento jedinečný deň jeho rečami a už ladím ďalšiu stanicu, kde opäť hovoria iba o nás. Stačí mi zopár srdečných slov redaktorky a teším sa z toho, že si na nás v tento deň niekto spomenul. Vidíte, ako málo stačí k šťastiu? Je niečo krajšie ako povolanie učiteľky?

Každému je známe, že deti sa nesmú fyzicky trestať. Táto skutočnosť povolila "opraty" žiakom. Sú oveľa drzejší a správajú sa hrubo nielen k svojim rovesníkom, ale aj k učiteľom a dospelým. A čo na to rodičia? Existujú dve možností: buď im je to jedno, alebo na svoje deti zvysoka kašlú, alebo svoje deti bránia a radšej obvinia učiteľa z nesprávneho pedagogického prístupu.

"Mami, oci, dnes som dostala pätorku, lebo angličtinárka nemala dobrý deň. Stále iba po nás ziapala." Prečo ziapala, to sa už nikto nespýta.

Tak ti vlastne treba. Chcela si byť učiteľkou, tak sa teraz nesťažuj! A veru sa ani nesťažujem. Mám dlhšiu dovolenku ako ostatní, mám pravidelný plat, aj keď stačí len na slanú vodu, mám dobrý pocit z vykonanej práce... Myslím si však, keby som to bola tušila pred 30 rokmi, čo všetko ma postihne, určite by som si to bola rozmyslela. Možno, neviem.

A teraz len čakám na to, kedy sa postavenie učiteľa vráti na starú dobrú pozíciu, na ktorej mal nejaké to slovo. Či snáď sa mýlim?


S CHLAPOM JE LEN TRÁPENIE...

Je nedeľa, vonku krásne svieti slniečko a ja namiesto opaľovania zvŕtam sa okolo sporáka. Potím sa ako slon v kufri, ale moje štyri hladné krky sa mi pletú popod nohy a umierajú od hladu. Zjedli by aj klince, hoci raňajky mali výdatné. Neverili by ste, koľko síl ma stojí, aby som im dokázala odpovedať stále na jednu a tú istú otázku: "Kedy to už bude?" Zachovám určitú chladnosť a stručne poviem: "Vyčkaj času jak hus klasu." Moje tri malé ratolesti to akosi nechápu, tak otec, "krk" rodiny, sa im snaží vysvetliť.

"Viete, naša mamka je milá húska a tá sa nám snaží uvariť niečo dobré. Ale to trvá určitú dobu /a našej mamke niekedy až príliš dlho/," povie môj Ivanko pomedzi zuby, "takže musíme ešte dobrú chvíľu počkať. Aj zrno na poli dozrieva dlho a húska, keď ho chce jesť, musí naň čakať, a preto musí byť veľmi trpezlivá. Tak je to aj s nami a s naším obedom."

Mám sto chutí vyškriabať mu oči. V ruke držím mokrú handru a hodím ju po svojom Ivankovi. Ten sa uhne a handra letí rovno synčekovi do tváre. Naježí sa a už aj trieli do svojej detskej izby. V tej chvíli, ak by mal na sebe pichliače, každého nimi popichá. Na chvíľu mám pri sebe o jedného menej.

Konečne je obed uvarený a moji hladoši sadajú k stolu. Synáčik zabudol na trucovanie a uvelebil sa tiež.

"To je dobrá polievočka," vraví moja verná kópia, synček.

Ivanko sa len uškrnie a ďalej vysvetľuje.

"Ty si ešte mladá húska a tebe všetko chutná. Ale ja, gunár, viem, že tej polievke niečo chýba. Nezabudla si náhodou na soľ a vegetu?" upiera na mňa nevinné oči.

"No určite! Ja totiž na rozdiel od teba veľmi dobre viem, čo moje deti potrebujú. Ty si môžeš nasypať toľko soli, koľko len chceš. A keď ti bude málo, môžeš po ňu ísť do Solivara. Nie je to až tak ďaleko, iba tridsať kilometrov."

Môj chlap sa neurazí, ale ďalej pokračuje.

"Čo bude ďalší chod?" spýta sa pokojne. "Už sa naň veľmi teším."

V tej chvíli by som najradšej povedala "odchod"!

Netuší ešte, že k mäsu som uvarila iba tarhoňu. Deti sa jej nemôžu dočkať. Nakladám im na taniere a môj synček zvolá.

"Mamka, pridaj mi ešte, vieš, že ju mám veľmi rád. Ty vieš najlepšie variť na celom svete."

Pozriem pyšne na Ivanka a ten sa škerí. Nedám sa vyprovokovať, veď synkove slová ma hrejú pri srdiečku. O chvíľku to príde.

"Ty si uvarila iba tarhoňu a zemiaky nie? Tak ja si prosím veľa mäsa, a tie "broky" mi ani neukazuj! Nechcem ich ani vidieť, dosť som sa ich najedol na vojne. Radšej mi z nich trocha nechaj, nasypem ich do brokovnice, keď pôjdem strieľať zajace a bažanty. Dnes to mäso zjem iba s chlebom!"

Urazím sa, odujem gamby a sadám k stolu. Pohrdol mojou tarhoňou. Tupo hľadím do taniera, ale keď vidím, ako chutí deťom, srdce mi plesá radosťou.

"Ešte že vás mám!"

Vôbec ho neľutujem, že práve vo sviatočný deň bude hladovať. Ale predsa mi nedá, aby som ho nezačala presviedčať.

"Skús ich aspoň ochutnať, uvidíš, aká je to dobrota. To som predsa varila ja, nie nejaký vojenský kuchár."

Môj chlap na mňa pozerá, akoby som v tej chvíli spadla z Marsu. Neverí vlastným ušiam.

"Niečo tu smrdí. Naša mamka sa porovnáva s vyučeným vojenským kuchárom! Vieš, aká je to kapacita?"

Nenamietam, snáď má pravdu, ale keď on ťa nenaučil jesť tarhoňu, tak to teraz urobím ja. Nebudem predsa kvôli tebe robiť ešte aj niečo iné, v duchu som sa mu zastrájala. Určite to nevzdám!

Konečne nadišla tá správna chvíľa. Prichádzam domov zo školy a do rodičovského združenia našich detí chýba asi hodinka. Narýchlo pripravujem mäso a na zemiaky už niet času.

"Urobím tarhoňu," napadlo mi. "Nebudem doma, keď sa môj Ivanko vráti z práce. Neuvidím, ako bude ohŕňať nosom nad tarhoňou. Ak ju nebude chcieť jesť, nech ostane hladný, alebo nech sa ide najesť do reštaurácie. Aj chlieb schovám, aby som ho donútila siahnuť po tarhoni."

A už som frčala do škôlky na rodičovské združenie. Nevedela som sa dočkať, kedy skončí. Vybrala som deti od mamky a ponáhľala sa s nimi domov. Otvorila som dvere a môj Ivanko spokojne sedí v kresle a číta noviny.

Nazriem do hrnca a tarhone nikde.

"Žiješ?"

"Žijem. A prečo by som nemal?"

"Čo si urobil s "brokmi"? Vari si ich nevysypal do záchodovej misy?"

Môj miláčik sa potmehúdsky usmeje a vraví:

"Nemysli si, že bola taká dobrá, ale hlad urobí svoje. Teraz deťom musíš robiť znova."

Opriem sa o kreslo, aby som nespadla.

"Skvele!" poviem a zmiznem v kuchyni.

"Čo si si navarila, tak si to aj uži..."

Tak si ju užívam. Namiesto jednej dávky robím dve, aby bolo dosť pre každého. Môj Ivanko potajomky chodí do kuchyne a nadvihuje pokrievku na hrnci. "Broky" rýchle z neho miznú. A keď ich uložím do chladničky, je schopný strčiť hlavu do nej, len aby ho nikto nevidel, čo z nej vyberá.

A ja sa teším, že som prekonala aj toho najlepšieho vojenského kuchára a hlavne som pyšná na to, že som ho opäť dokázala zlomiť...

Mojej vnučke

Pošepkám ti vnučka moja
Krásne slová do uška
Ľúbim ťa určite vieš
Aj to čo pre mňa znamenáš

xxx

Najkrajší vianočný zázrak
Jemný lúč svetla
Moja nežná víla
Ideálna
Roztomilá
Vniesla si veľký kus šťastia
Do môjho srdca

Si ako hviezda
Iskríš a hneď svietiš
Si ako snehová vločka
Nádherná a jedinečná
Si dúhou môjho života
A mojimi očami

Žehnáš môj život smiechom
Udržiavaš moje srdce mladé
Svet pri tebe sa mi zdá
Jemnejším
Milším
Teplejším

Vidieť ťa je radosť
Počuť tvoj smiech nežnosť
Neustále dobíjaš ma energiou
Z tvojej lásky beriem inšpiráciu
S tebou mi je stále dobre
Hreješ ako slniečko

Pretočila si naruby
Hodiny mojej staroby


Pre vás - skôr narodených

Farebná jeseň rozprestiera krídla,
nesie sa v duchu úcty k starým,
čas neúprosne uteká,
vy dávate skúsenosti mladým.

Natrhám lásky plnú náruč
a vložím vám do dlaní,
drahým babkám, drahým dedkom,
veď jesenný list šuchorí.

Človek je krásny nielen vtedy,
keď má pevný mladý krok,
človek je vzácny aj zvráskavený,
keď ponára sa do spomienok.

Človek je krásny, aj keď je starý,
hoci myslenie už nemá chytré,
človek je krásny, keď vlasy belejú
a jeho srdce je nežné, čisté.

Človek je krásny aj podľa múdrosti,
ktorú vidíš v jeho v oku,
človek navždy zostáva človekom,
aj keď kráča s pomocou po tvojom boku.

Ako dobre, že vás máme,
starí rodičia naši milí,
veď vy ste boli každý deň tými,
ktorí nás vždy správne pochopili.

Nech sú požehnaní všetci,
ktorí si vás chránia, vážia,
nech sú požehnaním pre vás tí,
ktorí vám v starobe všetko prepáčia.


Chlieb

Vzklíčilo zrno.
Sfarbilo sa dozelena.
Tak rýchlo rastie,
až božskou vlahou
ho zalievať treba.

Dozrelo zrno.
Zazvonili klasy,
zavlnili polia,
ponáhľaj sa, farmár,
pole ťa už volá.

Zasvietilo slnko.
Na ľudí, na stroje.
Berte ho do sýpok,
kým naňho zhora
dážď sa neleje.

Vytiahlo kombajny.
Kričia, vrčia,
nepočuť slova,
no radosť preveľká,
chlieb znovu vonia.


Mojej dcére

Veselá malá dievčina
Si mojím svetlom
Hladíš moju dušu
S láskou pozerám na teba
Pevne držím tvoju ruku

Kráčame jedna popri druhej
S úsmevom ma strhávaš do deja
Nechápeš kde sa schoval vtáčik
A prečo stále prší
Trpezlivo odpovedám na otázky

Si mega šťastím
Ktoré ma stretlo
A slnko na celé dni sa zrazu rozvietilo
Čisté stvorenie s úsmevom
A nežným pohľadom anjela

Milovaná dcéra -
Každý deň kvitneš do krásy
V očiach ti bliká šibalstvo
Máš láskavosť v tvári
V úsmeve
A ja rumeniem od šťastia

Rýchlo si dospela
No v mojich očiach sa nemeníš
Si moja krv
Moje všetko
Bez teba nie som úplná

Svoj starý kufor šťastím naplnený
nedám vziať nikomu



NOČNÉ DIALÓGY

fejeton

Aj vás dokáže poriadne vyviesť z miery mužské pokolenie? Že nie? Nuž asi pochádzate z inej planéty. Ja totiž na mužoch z celej duše nenávidím chrápanie. Nemyslím, že som sama. Takých žien je na stovky, ba na tisícky. Vtedy by som chlapovi najradšej zapichla vidličku do hrdla. Je síce pravda, že v našom mozgu a mysli sa počas spánku odohrávajú mnohé dramatické zmeny. Môj miláčik je toho príkladom. Ani nohy nestihne vyložiť na posteľ a už chrápe, ba časom kvíli ako motorová píla, ktorá leží vedľa vás. Mali by ste ho chvíľu sledovať! Jeho chrapot sa ozýva po celom byte. Keby len tu, počuť ho až na štvrté poschodie.

Darmo si dávam "štuple" do uší, nepomáha.

Zakrútim hlavu do vankúša, nepomáha.

Celá sa prikryjem perinou, nepomáha.

Ani nežné cmukanie stupňujúce sa hlasným mľaskaním, ba často aj hlbokými vzdychmi zúfalstva, nepomáhajú.

Neostáva mi nič iné, len trpieť, alebo sa presťahovať do inej izby. Nemyslíte si, že je to každú noc. Niekedy stačí iba pocmukať alebo pohladiť ho jemne po hlávke a on otočí svoju zadnicu ku mne a tíško párkrát zapíska.

Môj vnútorný hlas mi vraví: "Chcela si ho, tak niečo aj vydrž!"

Trpím. Skúšam zatvoriť oči a počítať do sto. Snáď sa mi konečne podarí zaspať. Už-už by sa to aj stalo, keď zrazu pred mojimi očami sa začína odohrávať divadelné predstavenie, len tlieskať a tlieskať. Moja polovička sa náhle posadí na posteli, pľuvne na jednu a potom na druhú stranu a z jeho úst zaznie "góóól!" V tej chvíli začnú nočné dialógy, no žiaľ iba pre neho.

"Prihraj! Nie tam. Mne si mal prihrať!"

Zvedavá som, kto mal prihrať, preto mu kladiem otázku.

"Kto hrá ľavé krídlo?"

Na moju opytovaciu vetu sa opäť nadvihne, no teraz už vydáva nezrozumiteľné zvuky, takže všetkému nerozumiem. Zdá sa mi, akoby rozprával iným jazykom. Neverím vlastným ušiam. Dnes bol predsa na futbale! Čakám, aké bude mať pokračovanie. Kope nohami, až sa perina nadvihuje. Je to také nádherné, že nepotrebujem ísť ani na Driśľak a vyhadzovať zbytočne peniaze. Vystačím si aj so svojím manželom. Napätie stúpa. Moja polovička sa odkryje, pomaly spustí nohy na zem a kráča k balkónovým dverám. Roztváram naširoko oči, aby mi nič neušlo a nasledujem ho tak, ako to robí každá poriadna žena. On je v tej chvíli najlepším hercom. Chce odhrnúť záclonu, no akosi sa mu nedarí. Poriadne sa do nej zamotá a ja len čakám, kedy ju strhne aj s garnižou. Nechám ho ešte, zvedavá som, čo sa bude ďalej odohrávať. Však každé predstavenie má svoj koniec, snáď aj toto nočné sa hádam raz skončí. Úplne ma prebral, ďalšia noc, čo sa poriadne nevyspím. Konečne sa vymotá zo záclony a otvára balkónové dvere. Vyjde na balkón a naďalej pokračuje vo svojich nočných dialógoch. Ešte dobre, že je hlboká noc a nikde sa už nesvieti. No tu predstavenie končí. Nemôže urobiť ďalší krok, lebo vrazí do zábradlia. To nočné ticho preruší tupý buchot. Zo zúfalstva sa chytám za hlavu. Teraz sa snáď preberie, však ten hrmot určite zobudil aj susedov nad nami. No jeho neprebudí ani sto volov. Namáha sa, ale ďalej to nejde. Divadlo sa končí a ja ho ťahám za ruku a vediem k posteli. Dá sa mnou viesť ako malé nemluvňa. Môj chlap sa na mňa pozerá, akoby ma zvesili z elektrických drôtov, no nič nechápe. Kážem mu ľahnúť na posteľ a on ma na slovo počúva. Kiež by to tak bolo stále, aby moje slová vždy bral vážne! Otočí sa nabok a ja ho prikryjem. Predsa mu nedám zmrznúť.

Aj na mňa už došlo. Spánok mi sadá na viečka a zobudí ma až budík. Vyskočím z postele a už trielim do kuchyne. Môj miláčik vchádza za mnou vyspinkaný do ružova. Vôbec netuší, čo v noci stváral. Snažím sa mu priblížiť celé divadelné predstavenie, aké sa tejto noci

odohrávalo v našej spálni, ale on mi neverí. Vraj si z neho len uťahujem. Najradšej by som ho ovalila "valčekom" po hlave. "Nasleduj svojho muža v dobrom i v zlom," tieto slová mi mamka neraz kládla na srdce. Tak ho nasledujem. Preto on má výbornú náladu a ja som ako "vybľutá geršľa." Všetko mi padá z rúk, zívam a už tuším, aký deň ma čaká v práci: znížená výkonnosť, oslabené mentálne schopnosti, ťažkosti so zrakom, apatia, nedostatok energie...

V tej chvíli mu neželáte nič iné ako depresívnu jeseň s lietajúcimi včelami, ktoré by mu sadli na lysú hlavu a vyrástli by na nej žihadlá namiesto vlasov.

A čo môj Ivanko? Spokojný a usmievavý si vykračuje do práce. Pre neho začína ďalší príjemný deň.

STARÝ DOM

Priehľadná žiara hrejúceho slnka dopadá na starý domček, v ktorom nikdy necítila samotu. Domček bol nízky, pričupený k zemi s tmavou kuchyňou, ktorá pôsobila tajomne. Cez kuchynské okno prenikali slnečné lúče, ktoré ožarovali jednu stenu viac ako druhú. Odtiaľto bolo dobre vidieť na predzáhradku, skrývajúcu sa v tieni stromov. Dom aj dvor mali svoju typickú vôňu a čaro. Pestrofarebné kvety ju sprevádzali každučký deň v teplom období a robili príjemnú spoločnosť. Ich vôňa sa valila celou utešenou záhradou a lupienky dopadajúce na zem pripomínali jarný biely sneh. Zmysel jej životu dodávali vždy prvé voňavé kvety stromov a kríkov. Vtáci vyspevovali nad jej hlavou, akoby navzájom súťažili, kto z nich je najlepší spevák, ktorého si vyberie. Jarný vánok sa preháňal v korunách stromov. Nežne ich hladila a prihovárala sa im. Tie s vďakou na ňu hľadeli a sľúbili pohodu pod ich listami. Jej záhrada vyzerala ako najkrajší park. Tiché rozjímanie občas prerušil bzukot včiel. Fascinovali ju ich ladné pohyby. Tu sa cítila najlepšie, tu bol jej svet. V duši rezonoval nádherný pocit pokoja a istoty, že sa nič nemôže stať. A predsa to jedného dňa prišlo... Do jej života zasiahli ľudia. Vedela to, lebo aj vtáci na streche čvirikali, že sa na tomto mieste bude niečo stavať nové a moderné. Ale keď ich zbadala pred sebou, hneď tušila, že sa táto jedinečná nádhera rozplynie ako ranná rosa.

Ten deň sa stal pre ňu bolestivým. Stále jej znelo v ušiach: "Vysťahujeme vás do nového bytu. Nebojte sa, tam vám bude výborne." Akoby ju bol zasiahol blesk z jasného neba. Nezmohla sa ani na jedinké slovo. Bolo ťažké niesť pocit, že začne žiť v novom prostredí a namiesto rozkvitnutej záhrady bude hľadieť na štyri nemé steny. Pocítila bolesť pri srdci. Zahalil ju smútok a žiaľ. Nohy ju nevládali niesť. Musela si sadnúť. Teraz, po toľkých rokoch presadiť starý strom na iné, nepohodlné miesto, je priam nemožné. Až na staré kolená začala chápať tú starú príslovečnú múdrosť: "Len keď stratíš, spoznáš, čo si mal." Veľmi ju to zasiahlo. Jej starý domček zmizne z tohto sveta. Zbúrajú ho. Postavia na tom "pľaci" administratívnu budovu. Akoby padala do hlbokej čiernej jamy, z ktorej už niet úniku. Modlila sa a prosila Boha, aby zastavil čas, ktorý sa neodkladne blíži, ktorý jej zoberie všetko. Vytrhne kus srdca z hrude. Mladosť, lásku, spomienky ...

Lúčila sa so všetkým, čo mala tak rada. Ešte aj nezbedné mraky plaviace sa po nebi sa snažili žeravej guli zakryť usmievavé oči. Súcitili s ňou. So slzami v očiach hľadela na domček, ktorý sa jej strácal pred očami. Prežívala peklo na zemi, ktoré sa jednoducho nedalo vymazať z pamäti. Každý deň sa prebúdzala s nádejou, že je to iba sen. A každé ráno zisťovala, že nie je to sen, ale holá skutočnosť. Keby sa to dalo, tak by tú zlú skutočnosť najradšej natrvalo vymazala z hlavy. Ale skutočnosť sa nedá vymazať. Musí sa s tým naučiť žiť. Prebdené noci sa pre ňu stali nočnou morou. Privrela oči a už bola vo svojej záhrade, vo svojom domčeku. Všetko živo videla ako na obrázku. Nedalo sa zabudnúť len tak zo dňa na deň, na ten krásny a dlhý čas, ktorý v ňom prežila. Keď v živote už po inom netúžite, len prežiť svoje posledné roky života tam, kde vás to najviac ťahá, stane sa strašná vec. Tá presiakne vaším vnútrom a navždy vás naplní hnevom a strachom. Vtedy sa môže stať, že sa rozhodnete striasť sa všetkého a ujsť kdesi ďaleko. V jej prípade sa to nedalo. Neuniesli by ju nohy. A tak ušla aspoň na to zbúrané miesto, kde pred niekoľkými týždňami tam stál ešte jej dom. Poznala každý kútik, každé miestečko, vedela s určitosťou povedať, kde rástli stromy, kvietky. Nič z toho už nenašla.

Zrazu sa jej oči začali usmievať. Predsa ešte niečo zbadala. Stála tam stará drevená studňa. Tichá, opustená. Špinavé vedro vetrík hompáľal sem a tam. To vyvolalo takú záplavu citov a sĺz, akú ešte nezažila. Podišla k nej.

"Prečo?" spýtala sa studne.

Odpoveď ostala visieť vo vzduchu. Studňa nereagovala. Aj tak k nej pocítila plnú dôveru. . V diaľke zakukala kukučka. Koľko rokov jej vykuká? Začala rátať. Naozaj dvanásť? Ešte dosť. Potom si musí zvyknúť na nový domov. Nič iné jej neostáva. Unavene sa oprela o studňu. Začala šepkať.

"Studňa, pomôž mi zabudnúť."

Studňa naďalej mlčala. Zahanbila sa. V živote človeka sa stávajú oveľa horšie veci a ona tu narieka. Veď nie každý deň je nedeľa. Náhle sa jej rozjasnilo v duši. Pochopila, že bez bolesti, ktorou trpela, by nikdy nevedela ohodnotiť svoj život. Musí si vytvoriť nové hodnoty a pozerať sa na svoj druhý domov inými očami. Veď každodenný život bude naozaj taký, aký si ho sama vytvorí. V tej chvíli pocítila okolo srdca teplo, nielen zo slnka, ale hlavne z vlastnej duše. Odchádzala s nádejou a vierou od studne, že konečne nájde v novom domove svoj pokoj. Nie taký istý ako predtým, ale musí sa snažiť...

PIESOK V MOJICH OČIACH

Bol neobyčajný, nevšedný, neradostný deň. Iný ako každý pred ním a iný ako tie, ktoré ešte len prídu...

Vstával z postele. Pomaly, neisto. Nohy kládol na zem a bál sa, aby nestúpil na niečo, čo mu môže ublížiť. Večer tu totiž zanechal veľký neporiadok. Nič nevidel, len tmu. Postavil sa na nohy a chcel urobiť krok. Narazil do stoličky, až sa zľakol. Pokúšal sa otvoriť oči, ale nemohol. Akoby ich mal potreté medom. Nie a nie ich rozlepiť.

Šok. Čo sa to s ním deje? Už včera mal s nimi veľké problémy, ba aj niekoľko dní predtým. No dnes to bolo vari najhoršie. Cítil sa, akoby mu niekto nasypal piesok do očí. Drobný piesok, ktorý každý berie do rúk. Piesok, s ktorým sa hrajú bezstarostné deti na pieskovisku a sypú ho do malých vedierok, za krk, do vlasov. Zachvel sa. Už dávno si nespomenul na piesok, s ktorým sa tiež kedysi hrával ako dieťa. So svojimi súrodencami na rodičovskom dvore. Spomienka na detstvo vyčarila na jeho tvári úsmev. Koľko rokov prešlo odvtedy? Ako dlho už nenavštívil rodičovský dom? Uvidí ho ešte niekedy?

Urobil krok, potom druhý, tretí... Dostal sa k dverám. Otvoril ich a ostal stáť. Znova sa vrátil k realite. Striaslo ho. Stál naďalej na tom istom mieste neschopný určiť smer, ktorým by sa mal vybrať.

Rozmýšľal. Išlo mu to dosť ťažko. Akoby v hlave už nemal žiadne myšlienky. Tej noci sa museli vypariť z jeho spálne. Myšlienky, ktoré ho už dlhšiu dobu prenasledovali, ale ktoré stále od seba odháňal. Nenávidel ich. Posratý život! Nepripustí, aby sa to stalo. Musí bojovať. Veď existujú dobrí lekári!

Zanadával. Tma, piesok, zlepené oči, myšlienky sa znovu objavili. Neboli preč, len sa schovali niekde do vankúša. Alebo snáď do mozgu? Veď v ňom je dosť miesta. Náhle ho myklo. Vari už nikdy nebude vidieť? Nie, na to nesmie viac myslieť! Hlava mu išla prasknúť. Od napätia, od strachu, od ďalších neznámych dní.

Pomaly opúšťal malý priestor vo dverách. Cítil sa bezmocný a taký slabý na tom veľkom svete. Siahol si na vlastnú tvár, na oči. Necítil nič. Nič. Iba seba a myšlienky. A tmu. A zúfalstvo. A bezmocnosť. A strach. A výčitky.

Každá jeho myšlienka bola ako vystrelený šíp, ktorý letí bezcieľne do vzduchu a stratí sa v diaľke, ako keby nikdy neexistoval. A každá jeho myšlienka ho stiesňovala a bila ako bič. Akoby sa mu vysmievala a vravela, tak ti treba. Nedbal si o seba, o svoje oči. Hýril si a o nič si sa nestaral.

Si slepý! Už nikdy nebudeš vidieť! Nikdy! Zasiahlo ho to ako elektrický prúd, ako blesk z jasného neba. Klesol na zem. Nevládal. Nenachádzal viac odvahu vykročiť ďalej. Bojovať s ťažkým osudom. Ostal ležať nehybne, ba skoro sa vzdal. Ale len skoro. Znovu sa pokúsil vstať. Pokus mu tento krát vyšiel.

Vykročil do tmy, ale pred očami sa mu vynoril teplý deň. Taký, akých doposiaľ zažil neúrekom. Ten ho vábil von. Poď so mnou, no poď! Ponúkal mu život. Nádherný život a nie taký, na ktorý sa teraz pripravuje. Ponúkal mu Slnko. Veľké, guľaté, žiarivé. Slnko - darcu života. Lekára jeho boľavých očí. Ľudia sú ako Slnko. Niektorí svietia pekne, ohrievajú iných a prinášajú im úsmev na tvár. No jemu ten úsmev mizne. Má pocit, že sa mu vysmieva. Keď to začínalo mať opäť ten patetický motív, tak sa snažil odhodiť myšlienky ďaleko za seba. Povedal si a dosť!

Strhol sa. Chcel otvoriť oči a pozrieť sa naň. Chcel sa zvítať s prichádzajúcimi, ale... Opäť videl ten piesok, ten strašný piesok. Sivý, drobný. Piesok, ktorý vietor roznáša po okolí. Prečo aj jeho nie? Prečo?

Začal prosiť Slnko. Dvihol choré oči k nemu a prosil. Ty jediné ma môžeš zachrániť. Zbav ma toho nechceného prášku. Ale Slnko ho nepočúvalo. Vysmievalo sa mu? Tá veľká žeravá guľa, ktorá príliš žiari a oslepuje zmysly druhých. Tá guľa, ktorá ho tlačí a ťaží, tá sa mu teraz vysmieva.

V tej chvíli ostalo neoblomné. Vzalo mu to, čo mal najcennejšie. Dar nad všetky dary sveta.



ROZHOVOR S OBLÍKOM

So svojou svokrou som mala nádherný vzťah. Dokázali sme sa dlho rozprávať, učila ma variť staré gazdovské jedlá, ktoré každému veľmi chutili. Rada som počúvala jej zaujímavé príbehy z detstva i neskoršieho obdobia. Bolo ich neúrekom a ja som si ich v krátkosti zapisovala, aby som raz, keď budú deti staršie, mohla spracovať a pripomenúť im babku aj takým spôsobom. Bývali pod vrchom Oblík. Neraz sa na neho pozerala a zdalo sa jej, že leží blízko pri jej nohách. Neraz stíchla a zamyslela sa. Ach, tie spomienky! Stále sa vracajú a odchádzajú. Nám ostali už iba tie. Už nám odišla na večný odpočinok a ja začínam rozprávať jej príbehy.

Bol nádherný letný deň. Na oblohe ani mráčika, iba včely poletovali z kvetu na kvet. Motýle rozprestierali svoje farebné krídla a hrali sa. Na slepú babu. Vrážali do seba a tešili sa z krásneho dňa. Lúče slnka pohládzali konáre stromov, pestrofarebné kvety. Vábili vtáky, aby svojím štebotaním povzbudzovali usilovné včely. Ani príjemnej vôni kvetov sa nedalo odolať. Prenikala hlboko do ľudských sŕdc.

Milovala tento obrovský priestor. Milovala pohľad z vrchu kopca na jej učupenú dedinku pod Oblíkom. Bola pyšná na Oblík, na svoj kraj, na rodnú dedinku. Oblík. To krátke slovo, zložené iba z piatich písmen, a predsa skrývajúce v sebe toľko neuveriteľných krás. Je plný farieb a svetla. Pulzuje životom. Na úpätí jeho skál rastú vyspevujúce tichá miliónov stromov. Trochu vyššie nad nimi sa týčia vysokánske štíty hôr. Vietor sa s nimi pohráva a akoby všetkým ľuďom naokolo šepkal do ucha: „Všetka tá krása je iba pre vás. Stromy, kríky i kvety vám pripravujú radosť, ktorou vás denne obdarúvajú. Rozkvitajú iba pre vás. Pre vás si odievajú listy a kvety. Pre vás každé ráno rozsievajú svoje vône medzi bozkom rosy a požehnaním slnka.“

Túžila objať ten Oblík. Oblík, na ktorý sa dívala z okna, len čo otvorila oči. Z diaľky žiaril ako veľká žeravá guľa. Dával jej pocit voľnosti.

Na chvíľu okolo nej zavládlo mlčanie. Pozerala na polia, na ktorých sa hemžili ľudia. Bolo počuť hukot kombajnov, traktorov. Kosili žlté lány polí. Vyšla von. Neznesiteľná páľava ju prebrala zo snívania. Túžila sa napiť nejakého moku, ktorý by ju osviežil. Vyšla na ulicu. Na chvíľu zastala. Počula hlasy. Smiech. Obzrela sa, odkiaľ prichádza. Odrazu ju osvietilo. Tie hlasy predsa prichádzajú od krčmy. Určite tam ľudia oddychujú. Schovali sa do chládku, pod stromy s pohármi piva v rukách. Precitla. Už vedela, ako zaženie smäd. Pomalým krokom kráčala ku krčme. Chlapi kývnutím hlavy jej odpovedali na pozdrav a s pobavením si ju doberali. „Čo si objednáš? Vari pivo?“ Také nezvyklé v ich dedine. Vošla do krčmy a požiadala o pivo. Dobre jej padlo. Zobrala pohár do ruky a sadla pod strom. Načúvala, čo vraveli. Boli poriadne smädní, krčmár ich nestačil robiť. Veď si ich určite zaslúžia. V takej páľave pracovať na poli! To každý nedokáže! Očami blúdila po ich opálených tvárach, obnažených telách. Obdivovala ich. Pozrela na svoje mladé a krehké ruky.„Akí sú zrobení. Ja by som to určite nedokázala,“ pomyslela si.

Zrazu oči všetkých sa obrátili na Ďura, ktorý celý udychčaný a upotený pribehol k nim a vrieskal: "Chlapi, baču niekto bije, volá o pomoc!" Neuvažovali veľmi nad tým, čo vraví, ale vstali a rýchlo nasadli do nákladného auta. Veď si predsa ochránia svojho baču, ktorý s nimi po večeroch vysedával v krčme. Ďuro sadol k šoférovi, napäto pozerajúc v tú stranu, odkiaľ sa niesol hlas baču. Prašná cesta, posypaná drobnými kamienkami, prudko stúpala k lesu. Konečne zoskočili z auta a rozišli sa do rojnice ako armáda. Časť chlapov sa vydala na jednu stranu, časť na druhú. V tej chvíli nemysleli na nič, len nájsť baču a pomôcť mu.

Medzitým bača ležal pod širokánskym stromom a upíjal si z fľaše. Vôbec mu nevadila tá páľava. Konáre stromov ho dobre pred ňou chránili. Snáď väčšiu páľavu cítil v hrdle, v žalúdku. Dobre poznal to miesto, ten strom. Dal by zaň aj vlastný život. Aj tak nemá pre neho cenu. Žena ho opustila, deti nemá. Nemôže jej to vyčítať. Nikdy nebol doma. Celé dni trávil v týchto lesoch, pod Oblíkom. S fľašou v ruke a so svojimi ovečkami. Tak utápal svoj žiaľ. Čo mu teraz iné ostáva? Občas sa pozrel za svojou čriedou, ktorá tiež vylihovala v chládku. Nebál sa o ňu. Stál pri ňom verný strážca. Jeho pes. Stále bol pri ňom. Oblizoval ho a aj jeho rany. Všetko vyzeralo perfektne. Ako v romantickom filme. Ako je dobre mať takúto robotu! Chodiť po čerstvom vzduchu, vnímať krásu okolo seba, počítať ovečky ... Dobre sa cítil v bezpečí staručkého stromu. Nikto ho neplaší, nekontroluje. Pes ho poslúcha na každé slovo. Aký je len krásny ten život! Chvíľami zdvihol hlavu a začal si pospevovať. Rád spieval tie nádherné ľudové pesničky. Aj teraz spustil jednu z nich: „Pomočil me, pomočil, drobni diźdžik pomočil“... Vôbec netušil, že v jeho blízkosti sa niekto nachádza a ten slová pesničky prekrúti na slová „pomoc, pomoc.“ Opäť slastne odpil z fľaše a spánok ho znova zmohol. Zachrápal. Iba ovce nechápavo pozerali na svojho pána.

Odrazu ho chlapi zbadali. Pozerali na neho vyjavene. Však ten sladko spí! Na tvári mu poihrával šťastný úsmev. Zobudili ho. Nechápavo pozeral na nahnevaných a upotených chlapov. Nevedel pochopiť, prečo stoja pred ním s hrabľami a vidlami v rukách. Vytreštil oči a čakal, čo sa bude diať. Nezvyknutý na túto formu obrany, s otvorenými ústami počúval, čo chlapi rozprávali. Ako čas plynul, začal vnímať všetkých. Odzrazu vytriezvel. Potešil sa. Predsa niekomu na ňom záleží! Pousmial sa.

Ďuro hneď pochopil, čo vyviedol. Neporozumel slovám bačovej piesne. Začal sa nebadane vzdiaľovať od všetkých. Nohy sa mu chveli, nevládal ani bežať. Čo ak sa chlapi rozbehnú za ním? Čo urobí? Neubráni sa presile. Najradšej by sa schoval do myšacej diery, ak by sa dalo. Stále sa obzeral, či nie sú mu v pätách. Vystrojil nejednu neplechu, ale dnes to asi prehnal. Vytrhol chlapov od piva! Oblieval ho pot. Tá neznesiteľná páľava...

Chlapi s dlhými nosmi sa vrátili späť pred krčmu. Nahnevaní. Kliali, až to bolelo. Zatínali päste a hromžili svojmu kamarátovi. Poriadne ich dobehol! Len tak ľahko mu to neprejde! Zastrájali sa. Opäť ovlažili svoje hrdlá. Pivo, ten vzácny mok, hneď zmení náladu. A zrazu z nich niekto zanôtil: „Pomočil me, pomočil“... Vybuchli. V tom momente sa hnev premenil na smiech a všetci sa pridali. Ich spev sa niesol celou dedinou. Prenikal hlboko do ľudských sŕdc.

Vstala zo zeme. Smiech na ňu zapôsobil ako balzam na dušu. Dobre jej to padlo. Zabudla na všetky trápenia. Opäť hodila oči na Oblík. V jej srdci má a stále bude mať pevné miesto. Bol pre ňu ako nočná mora, ktorú odháňala od seba, ale tá nie a nie odísť. Najlepšie sa cítila v jeho blízkosti. Len tu mohla načrieť rukami do priezračnej studničky a posilniť sa čírou vodou z jej prameňa. Len tu sa mohla túlať pomedzi jeho stromy a načúvať hlasu vtákov. Nevychádzala z údivu. Dnes bol Oblík najkrajší. Tak nádherne ešte nevyzeral! No nebola to pravda. Bol rovnaký každý deň, iba ona ho vnímala ináč. Podľa nálady, podľa jej šťastia či nešťastia...



ODPLATA

Čas plynul neúprosne. Ešte len pred chvíľou vyprevádzala svojho manžela do Brna a už je piatok. Teší sa na neho, veď stále je s deťmi sama. Hnusný život! Uteká pomedzi prsty, ani si nič neužila. Iba deti, práca, samota. A tak to ide každý deň. Manžel odchádza a prichádza. Ako dlho to ešte potrvá ten stereotyp? Kedy sa skončí? Prežíva najkrajšie roky života a stále je len sama. Manžel študuje. Jemu je hej, ten sa nemusí denne starať o rodinu. Skoro vstávať, pripraviť deťom raňajky, nachystať im desiaty, vypraviť ich do školy a potom sa rýchlo presunúť na zastávku, aby stihol autobus. Aj v práci ju čakajú deti. Má túto prácu veľmi rada, ale niekedy ju všetko hnevá, znervózňuje. Psí život! Stále to isté dookola. Zhon. Nervozita. Samota.

Pozrela na hodinky. O hodinu má prísť manžel. Pobalila potrebné veci do tašky pre deti a čaká na neho. A teší sa. On ani netuší, čo naplánovala. Postaví ho pred hotovú vec. Nestihne ani reptať, že nikam nejde. Pozvaní sú na návštevu k ich bývalej susede, skvelej priateľke. Teší sa. Konečne vypadne z domu. Manžel bude dozerať na deti a ony dve si potrkocú. Už dávno neboli spolu. Prečo sa museli presťahovať? Tak dobre si rozumeli, navzájom si pomáhali, radili. Obidve majú rovnaký život. Manželia sú vojaci z povolania, a to si niečo odnáša. Obidvaja študujú na tej istej vojenskej akadémii.

Stále chodila k oknu a vyzerala ho. Začala sa znepokojovať. Kde je tak dlho, však inokedy v tom čase už bol doma? Kde toľko trčí? Zákon schválnosti! Znervóznela. Pocítili to aj deti. Nakričala na nich bez príčiny. Prešla ďalšia hodina a manžel nikde. Čo robiť? Odísť s deťmi aj bez neho? Priateľka ju určite vyčkáva. Snáď ešte chvíľku vydrží a rozhodne sa. Deti sa už nemôžu dočkať. "Kedy pôjdeme?" vyzvedajú. "Odídeme bez ocina!" povedala pevne rozhodnutá. "Nech si sám trčí doma!" Ale čo s výplatou? Čo ak zabudne jej ju nechať? Ako bude s deťmi žiť celý týždeň, keď svoju už minula na nájom, za telefón? Nevadí, pomyslela si v duchu. Nejako to zvládnem, alebo požičiam si od kolegyne, kým sa vráti. Spokojná sama so sebou, so svojím rozhodnutím, napísala manželovi odkaz:

„Idem, neviem, kedy prídem, na východe nie som, hádaj teda, kde som?                           Dobre sa tu maj, kvety mi zalievaj a ženám sa vyhýbaj!“

Zobrala zbalenú tašku a spolu s deťmi vykročila na železničnú stanicu. Deti vyzerali, kedy prihrmí do stanice vlak. V tej chvíli už nemyslela viac na manžela. Pred očami sa jej vynáral rodinný dom svojej priateľky, dlhé rozhovory. Užije si predsa krásny víkend aj keď bez neho. Mal sa ponáhľať! Tak mu treba! Vydávala sa, keď mala devätnásť. Bola to veľká láska, alebo bolo to iba z trucu? Rozišla sa s tým, koho veľmi ľúbila. Kvôli svojim rodičom, ktorých nechcela sklamať. Vedela dobre, že si berie vojaka z povolania, ktorý každú chvíľu môže byť raz tu, raz tam. Stále vravela svojej mamke. Čím ďalej od domu, tým lepšie. Tak tu teda máš! Nemôže sa sťažovať. Chcela to sama. Teraz na to častejšie myslí. Nemá sa komu vyžalovať, nemá ju kto poľutovať. Ešte aj tá suseda odíde bývať preč.

Domček, domček, kto v tebe býva? Vyzerá ako perníková chalúpka. Ako je tu krásne! Prejdú sa po záhrade a deti sa konečne môžu vyblázniť. To nie ako pri ich starom paneláku! Veľmi sa tešila. Snáď jej nikto a nič neprekazí túto radosť!

Manžel sedí vo vlaku a nadáva. Čo sa deje, že vlak toľko mešká? Tak sa teší na manželku a deti a teraz toto! Ako dlho ešte budeme trčať na tomto mieste? Fajčí jednu cigaretu za druhou. Ešte šťastie, že mali voľné miesto vo fajčiarskom vagóne! Cigáni mu vyhrávajú v bruchu. Predstavoval si chutnú večeru, ktorú mu manželka určite pripravila. Konečne! Vlak sa pohol. Trochu si zdriemne, aspoň mu cesta skôr uplynie. Spánok nie a nie sadnúť mu na oči. Manželka. Deti. Myslel na ne. Pozrel do tašky. Mal v nej uložené malé darčeky. To bude prekvapenie! Chlapci sa budú určite tešiť. A manželka? Zrazu zacítil vôňu jej vlasov, jej tela. Opäť privrel oči. To sladké snívanie!

Vystúpil z vlaku. Vedel s určitosťou, že ho nikto na stanici nečaká. Veď je večer, deti sa už chystajú do postele. Stihne ich ešte hore? Už videl tváričky, ako sa tešia z jeho príchodu, z jeho darčekov.

Zazvonil. Nikto neotvára. Skúsil ešte raz. Snáď ho nepočujú. Určite pozerajú telku. Strčil kľúč do zámky a odomkol. Pozrel sa na zámok, kľúče z druhej strany chýbali. Zakričal. Neozval sa ani hlások. Inokedy sa mu deti vrhnú do náručia a dnes všade ticho. Otvoril dvere do obývačky. Prázdna. Prešiel do detskej izby. Taktiež prázdna! Vošiel do kuchyne a pozrel na stôl. Čakal ho tam odkaz. Prečítal ho. Vôbec tomu nerozumel. Čo sa to deje? Vari ho manželka opustila? Podišiel k telefónu ako zmyslov zbavený. Vytočil číslo. Ozvala sa svokra. Zľakla sa. Stalo sa niečo? Pochopil, že tam naozaj nie sú. Skúšal ďalšie a ďalšie čísla známych, ale akoby sa prepadli. Kde ich hľadať? Vedel, že manželka občas niečo vytrieli, nuž radšej bude čakať. Veď sa nájdu! Snažil sa upokojiť rozbúrenú myseľ večerou. Veď bol hladný ako vlk! Siahol po nej. Dočerta! Kde len môžu byť? Uvidíš, čo ja s tebou urobím! Zastrájal sa. Určite čakáš na výplatu. Ja ti to vrátim! Pozrel ešte raz na odkaz.

Víkend rýchlo pominul. Musel sa opäť vrátiť do školy. Nedočkal sa ich. Rozmýšľal, ako sa jej pomstí. Deti určite za to nemôžu. Už to mám! Dostal výborný nápad. Vybral výplatu z peňaženky a vošiel do obývačky. Do viacerých kníh vložil po stovke a knihy opäť zasunul na pôvodné miesto. Zvyšok výplaty zastrčil pod koberec. Hľadaj! Zobral pero, papier a napísal:

„Dnes popoludní idem, v piatok zasa prídem. Kvety som ti polieval a ženám sa vyhýbal. Dobre sa tu majte, zdraví ostávajte a výplatu si hľadajte.“

V duchu si predstavoval, ako upratuje celý byt, len aby našla peniaze. Pomsta je sladká! A vyšiel z bytu.

„Dobre sme si poklebetili,“ povedala Marienka pri odchode a spoločne s deťmi nastúpili do vlaku. Stáli pri okne a pozerali. Na ľudí, ktorí sa čoraz viac strácali, čoraz viac sa mihotali okoloidúce stromy, domy, cesty a cítili sa pritom šťastne a spokojne.

Až teraz si spomenula na manžela. Aké prekvapenie ich čaká asi doma? Tušila, že sa jej nejakým spôsobom pomstí. Poznala ho až príliš dobre. Určite teraz sedí s priateľkiným manželom a už sa dozvedel, kde boli. Vošli do prázdneho bytu. „Ach,“ pomyslela si, „ opäť som na všetko sama.“

Vkročila do kuchyne a na stole ju čakalo naozajstné prekvapenie. Chytila do ruky odkaz a pozorne čítala. Vyprskla smiechom. Deti sa s úžasom pozreli na ňu. Krútili hlavami, ničomu nerozumeli. Asi si mysleli, že sa ich mamka zbláznila.

Bol neskorý večer. Z detskej izby sa ozýval tichučký chrapot. Pousmiala sa. Ako je krásne na tom svete! Zabudla na všetko nepríjemné. Pred očami mala manžela. Chýbal jej. Tak rada by sa k nemu pritúlila. Pobrala sa hľadať peniaze, ale tie nie a nie nájsť. Pozrela na knihy, zdalo sa jej na nich niečo divné. Vybrala jednu, druhú... Nič. Vytiahla ďalšie a ďalšie. Konečne jej vypadla stovka! Pokračovala v hľadaní. Našla ešte dve. Snáď jej vydržia do piatku. Nakoniec to vzdala.

Zazívala. Pretiahla si údy a pobrala sa do postele. Do prázdnej postele. Opäť sama. V hlave jej začali víriť udalosti tohto víkendu. Nechcela byť sama so svojimi myšlienkami. Ale s kým mala byť? Cítila sa ako už dávno nie. Určite mu zajtra zavolám. A ospravedlním sa mu. Toto si nezaslúžil. Mala som ho počkať. Stačilo ísť na návštevu aj v sobotu ráno. Pomaly zaspávala. Iba neposlušná mucha poletovala z miesta na miesto a bzučala, bzučala....


Kým povieš áno

Vlož ruky do mojich dlaní
a čakaj, kým poviem áno.
Na prst ti natiahnem prsteň zlatý,
spolu privítame nové ráno.

Vlial si mi do srdca vrelú lásku,
do mojich očí vniesol svetlo.
Ty navždy patríš mne a ja tebe,
si veľkým šťastím, ktoré ma stretlo.

Keď pozerám do tvojich očí,
stávajú sa pre mňa nebom.
Iba v nich chcem navždy zostať,
dávať pravé šťastie obom.

Zvoňte zvony svadobné árie,
do sŕdc vložte naše mená.
Nastala tá pravá chvíľa,
budeš môj muž a ja tvoja žena.

Sľubujme si lásku večnú,
plnú krásnych vzácnych dní.
Keď bolesť a plač nás míňať budú,
len vtedy svet bude nádherný.

Kráčajme tou správnou cestou,
vždy stojme jeden pri druhom.
Či búrka príde, či mráz nás skolí,
kráčajme spoločne životom.


štvorlístky šťastia

zahĺbená
do ružových
myšlienok
sadám
na múrik

pod nohami
hľadám štvorlístky šťastia
mačacími očami

našla som ich v sebe
dúfajúc v šancu
presvedčiť ťa
že si stálym členom
mojej lásky


mama

teplo dodáva
a obyčajné chvíle robí jasnejšími

jej smiech odháňa mraky
zo srdca vyháňa všetky zlé prízraky
a nikdy ju nezlomí
ani keď dážď padá
a z neho kvapne ťažká slza

jej láska je ako fontána
prameň tej nikdy nevysychá
je ako lepidlo
čo rodinu drží pokope

jej srdce tlčie ako moje
aj keď sa neraz pozerá vyčítavo

je mojou chrbtovou kosťou
a drží ma vzpriamenú
na správnej ceste
som jej krvou a ona mojou
spolu prúdime dostatočne a silno

je stále bútľavou vŕbou
do ktorej šepkám všetky tajomstvá
má dobré srdce plné odpustenia
a náruč ktorá sladko vonia
len ona dokáže požehnávať dom
najlepšou vôňou jedla

milujem a ctím jej ruky
dorobené a unavené
pre mňa najvzácnejšie drahokamy
do nich vkladám svoju lásku

mama je tá
ktorá drží jeden koniec na šnúrke
ja držím ten druhý
a putujem s ním do sveta
ak sa náhodou stratím
len ona ma potiahne

mama je žena
ktorá môže nahradiť všetkých
no ju nenahradí nik


z tvorby pro děti 





Dážď

Sedela zahĺbená do svojich plynúcich myšlienok a občas uprene pozerala na ulicu. Dážď bubnoval na strechy domov. Tancujúce kvapky stekali po okne, spájali sa do tenkých stužiek a pristávali na zemi. Vytvárali akúsi harmonickú melódiu v kalužiach vody a leskli sa ako jej oči. Pozerala na premočenú zem, ktorá už nebola schopná vstrebať ani jedinú kvapku. Po ulici sa preháňali autá. Ich svetlá rozrážali hustú hmlu, ktorá sa valila zo všetkých strán. Dážď nie a nie prestať. Už tretí deň bez prestania leje ako z krhly. Mala by stiahnuť žalúzie, aby nevnímala okolie. Ale či sa to dá? Kanál v blízkosti domu sa zaplnil a voda sa začala vylievať na cestu. Až teraz si uvedomuje, akú neskutočnú silu ukazuje príroda a ako sa vysmieva. Vidí, akí sme bezmocní pred hrozbou prírody, pred jej mocou. Na chvíľu zatvorí oči a predstaví si letnú búrku, keď ešte bola školáčkou. Spoza okna v náručí svojej mamky sledovala ohlušujúce hromy a blesky. Mamka jej neraz vysvetľovala, že to plače obloha. Po búrke vykuklo opäť šantivé slniečko a vzduch zavoňal čarovnou vôňou. Vtedy najradšej vybehla von a pretancovala všetky mláčky, ktoré ostali po daždi. Nostalgické spomienky strieda krutá realita.

Striasla sa. Začiatok júna a ona sa chveje zimou. Nehodno ani psa vypustiť von. Dáva na seba sveter a zapne rádio. A už je to tu. Povodne nedajú na seba dlho čakať. Vysielajú správy zaplavené záplavami. Do tváre sa jej tlačia vrásky hlboké ako zaplakané údolia. Čo ak sa jej firma stane obeťou dlhotrvajúceho dažďa? Má ešte len tridsať rokov a už patrí medzi úspešné podnikateľky. Vložila do nej celý rodičovský majetok, najkrajšie roky života... a lásku. Hlavne tú. Milovala a bola milovaná. Aspoň si to tak myslela. Vniesol do jej života požehnanie. Dala by mu modré z neba. Stále myslí na ich poslednú divokú noc. A potom to prišlo. Začal sa jej vzďaľovať, čoraz viac vyhovárať, až úplne zmizol. Stratil sa. Necítila nič, iba prázdno. Samotu. Všetko to krásno skončilo. Zanechalo v jej srdci hlbokú jazvu. Celý svet sa náhle zrútil. Nič pre ňu nemalo zmysel. Zamrzlo jej srdce.

Po bezútešných mesiacoch sa spamätala. Vrhla sa do práce. Iba v nej nachádzala svoj pokoj. Po trpkých skúsenostiach pochopila, že práca je výnimočná schopnosť, ktorá je daná iba človeku. Vyplýva z jeho inteligencie, jeho schopnosti myslieť, budovať, kombinovať a ísť si za vyšším cieľom. A ona sa za ním pustila. Nehľadela napravo, nehľadela naľavo, ale kráčala rovno. Čo si zaumienila, dosiahla. Stratila lásku, kamarátov, ale našla sama seba. To ju v tej chvíli najviac tešilo, upokojovalo. Teraz má o všetko prísť?

A dážď len zvyšuje svoj hnev. Vytrvalo jazdí po cestách, bičuje stromy, domy, no najmä ľudí... Skúša ich, koľko vydržia. Otriasa celú úrodu, ktorá ešte nestihla dozrieť a už je obitá dažďovými kvapkami. Nebo ich zradilo. Dáva na seba dlhý plášť a obúva otcove čižmy, ktoré našla v komore. Bojí sa toho, čo ju čaká. Vydáva sa známou cestou, ktorá je zablatená, rozmočená. V tom dažďovom ošiali nepočuť ani hlasy ľudí. Bojí sa pozrieť v tú stranu, kde stojí firma. Voda sa divoko valí, ľudia chystajú vrecia s pieskom a chcú oklamať vodu. Tá sa nedá len tak ľahko. Rieka hučí a jej vlny oblizujú múry prvých domov. Medzi nimi aj budovu jej firmy. Pridáva sa k ostatným. Nemá čas myslieť na následky, ktoré ešte len prídu. Zrazu sa otočí a počuje plakať psíka, ktorého unáša silný prúd. Zviera jej srdce, najradšej by kričala, ale nevyjde z nej ani hlások. Hrdlo má stiahnuté bolesťou. Zvláštnou bolesťou. Takú ešte nezažila. Vo vode pláva všetko, čo jej príde do cesty. Ešte šťastie, že niet ľudských obetí. Sleduje, ako sa voda majestátne posúva bližšie a bližšie k domom. Zalieva dvory, pivnice. Vyráža dvere a okná, ničí nábytok. Všade sa ozýva zúfalstvo a nárek. Pozerá na budovu, ktorá je zaliata po strechu. Trčí z nej iba komín. Voda rozpúšťa aj maltu, múry praskajú. Bude sa tu ešte dať niekedy bývať či pracovať?

Už nerozmýšľa, len sleduje výčiny dravej rieky. Pozerá, ako si razí cestu, ako sa valí. Ľudia už nevládzu. Snažia sa bojovať s vodou, ale tá je silnejšia. Majú za sebou už druhý deň boja, sú bez spánku, hladní, smädní. Pohne sa smerom k domu. Aspoň to ju teší, že sa voda nedostala na kopec, kde stojí ich rodinný dom. Cíti sa pod psa. Najradšej by zutekala. Preč, ďaleko od domova, od všetkých problémov. Aj počasie s ňou zdieľa jej náladu. Pozrie na seba. Vyzerá hrozne. Zablatená, mokrá, bezmocná. Nedokáže si predstaviť, čo s ňou bude ďalej. Odrazu začuje veľký praskot. Budova firmy sa stáva obeťou vody. Po tvári jej stekajú prúdy sĺz. Nebráni sa im. Veď každý plače. Neprestajný dážď ju bičuje do nôh. Pomaly sa vlečie domov. Na chvíľu zatvorí oči. Predstavuje si slnko, ako osvetľuje mokrú prírodu. Kedy už konečne zasvieti? Ktovie.




zvonivé leto

prišlo rýchlo nebadane

v zhone zabudlo vyzuť jarné topánky


vnímaš?

leto vnieslo teplo do polí

rozvoňalo zem

prírodu oblieklo jak mladé dievča

v ktorom sa prebúdza ženskosť


vánok rozvíja plesové šaty

do čardášového tanca

chyťme pohár vína do ruky

nech rozprúdi krv v žilách

a slzy letného dažďa

nech vyzváňajú v našom srdci


leto je bozk slnečného lúča

slané more slnko pláž či obloha

piesok páliaci na chodidlách

rozmazaný make-up

od mora prinesený suvenír

fotka v rámčeku

najsladšie spomienky


udelím mu pokutu za prekročenie rýchlosti...