Emília Filipová

Píšem poéziu vlastne celý život / a ten je už poriadne dlhý- za pár týždňov budem mať 93 rokov a píšem tak asi od tridsiatky, takže mám tých prác tak do 200. Básne posielam do súťaží a v podstate sa mi darilo- mám okolo 60 diplom. V roku 2014 mi spolu s dvomi autorkami vyšla prvá kniha poézie, v roku 2018 druhá samostatná, kde mám 35 básní a práve teraz vychádza tretia, tiež společná. Píšem ešte aj teraz, hoci to už nie je čo bývalo.

DOMOV

Domov je tam,
kam sa vždy vrátiš,
domov je skládka slnka
na časy
keď deň sa kráti.
Domov je azyl pred búrkami,
útek zo sivej chmáry,
z ktorej ti do pohody
zafúkal chladný smútok..
Istota.
Balzam na čierne dni
v kalendári.

Domov je teplé slovo,
keď si zimomravý,
pohľad utajený pod viečkami.
Prítulnosť vecí
neschopných zrady.
Sú s tebou.
Každá z nich k tebe vraví
rečou bez pátosu, -
verná bez výhrady.

Domov je tam,
kam sa rád vrátiš.
s batohom sklamaní,
čo uštedril ti deň,
keď už nemáš nič,
čo by si stratil.
Prehraté mince
zmizli v nenávratne.
Hráš so životom-
musíš platiť.

Potom ho zrazu objavíš
trpezlivo čakajúci
domov.
Hneď vieš, že si neprehral
celkom,
ak sa máš kam vrátiť....

V TIENI SLNEČNÍKOV

Vietor ti češe slané vlasy
ruky voňajú chaluhami.
V tom mraveništi bronzových tiel
sme každodenne spolu sami.

Skrývaš sa mi pod čiapkou peny
príliv ťa k mojim brehom ženie,
keď vedno s ospanlivým slnkom,
škriabeš sa vlnám na hrebene.

Morské hlbiny tvojich očí
chladia mi rozpálené čelo.
Som búrkou hnaná loď, Si maják.
Nechcem viac blúdiť osamelo 

HĹADANIE

Keď sa ponoríš
do dna hlbín duše,
stratíš sa v mori
neistôt,
v tajomných hĺbkach
svojho nevedomia,
tápaš a hľadáš
pevný bod..
Ak máš to šťastie
nájdeš v tých hĺbkach
dávne tajomstvá
skrytá v srdci Zeme.
Zrazu pochopíš
všetko nepoznané,
odkryje sa ti
závoj tajných skrýš.

Svoju úlohu
zohráš presvedčivo,
potom sa v tichu
do snov ponoríš....

JESENNÁ

Leteli vločky
nežné hviezdice,
prekryli všetky
rany Zeme..
Zem opeknela
zachvela sa
chladom.
Mrázik jej líca
vyštípal
doružova.

Stromy rozkvitli
neskutočným jasom
chladného slnka.
Kolobeh žitia
oklamať sa nedá.
Zem letí dráhou
od vekov jej danou
zas a znova-
a človek letí s ňou
unášaný víchrom-
do nebytia..

SAMA

Keď mi už zostávajú
iba oblaky,
nebo a Zem
a ešte vesmír-,
ten náš,
nie paralerný
a bez čiernych dier,
a ešte vari
bláznivé šteňa,
čo mi rozhryzie
všetky perá
a potom píšem vnútrom-
pera aj svojím

Asi je to dôkaz,
že to tak má byť,
aby sme pochopili
hĺbku jadra Zeme
a diaľku mliečnej cesty.
No čo je medzi tým-
možno ani nie je-
iba fatamorgána
alebo sen ?

CEZ OKNO

Na celý svet
se dívam cez okno.
Môj milý,
ja teraz pri ňom
plačem.
Aj keď tvoj život
tajomný a krátky
bol plný hviezd
jasného svetla
tak si sa mihol
mojim vesmírom
ako kométa,
čo nikdy nezhasne
a pre mňa bude svietiť
za oknom

BEZ OBZRETIA

Dni kotúľame
v zhone pred sebou,
ponáhľame sa k cieľu..
Zatiaľ čo vták si
hniezdo stavia,
strom plní miazgou
štíhle biele kmene,
kvet lačno pije rosu zo zelene,
človek naháňa
svoje preludy.

Ženie sa strmhlav
za chimérami
chorého sveta-
Raz sa zobudí,
uvidí vtáky,kvety, stromy,
uvidí prameň
vody pod horou.
Uvidí hviezdy
v korunách briez.
Len či nebude neskoro ?

ROZLÚČKA S PRVÁKMI

Zvonec zazvonil
posledný raz.
Všetci ste stáli
usmiato vynovení
v mlčiacom napätí.

Ten rôčik posledný,
čo vám zrazu zmenil
detské sny
na reťaz prácou preplnených
všedných dní,
vpísal Vám do tvárí
široké obzory poznania.

Hovorím.
Slová sfarbené letom,
ako karafiáty
pevne zovreté v detskej dlani,
stupňujú trýzeň
čakania.
A kým sa stihnem spamätať-
už mám z náruče záhradu.
Do nej mi drobné ruky
pokladú
voňavú ťarchu detskej vďaky-
za biely papier
rovno poskladaný
do obálky.

Už sa môj drobizg
nespútaný
rozbehol slnku v ústrety..
Zostala mi len kytica.
Čerstvé spomienky
kladiem na stôl
prestretý.

Zostala mi len kytica
zaskočená
prílivom nečakanej tiesne
so zrakom zastretým
na ňu pozerám.

VLOČKA

Odkiaľ si vločka
priletela
a od koho mi pozdrav
nesieš.

V sukienke bielych
pestrých kvetov
sadla si mi dnes
do dlane.

Škoda, že tvoja
krása končí
a premení sa
v perlu vody,
keď na konečnej
pristaneš.

Viem, tvoja cesta
záhadná je,
bez počiatku
a bez konca.

Za pozdrav
pre mňa
veľká vďaka
zapíšem si ho
do srdca.

KEBY RAZ

Keby raz ráno
slnko nevyšlo
a mesiac stratil sa
spomedzi hviezd

Keby sa vietor
vrátiť zabudol,
prudký a čistý
k nám, z ďalekých ciest

Keby raz vtáci
navždy zamĺkli,
stratili krídla-
ako Ikaros
a kvety Zeme miesto farieb
leta,
by sivým tieňom
vymaľoval mráz

Keby raz
detský úsmev vyhasol
a všetkým matkám
zľadoveli dlane,
keby sa pieseň
navždy stratila,
stíchli orchestre
v srdciach rozohrané

Keby raz živly
besniace besniace
a temné,
vyhrali zápas
s touto planétou
a človek vztýčil
vlajku nad púšťami,
navždy sám
vládca nad svetom

Keby raz zhasol chorál
v žilách Zeme,
stratilo teplú nehu
ľudské slovo,
sebe poďakuj človek,
za cestu bez návratu.
Za víťazstvo Pirrhovo

STROM Z NEZNÁMA

Cesta ma vedie
ku stáročným stromom,
ticho je husté-
ani nedýcha.

Dotknem sa kôry
obra, velikána,
neodpovie mi,
iba listami
zavzdychá.

V dlani mám zrazu
skryté stáročné
príbehy
Ťažko sa lúčim
s objatím teplým
od nehy...

ZÁBLESKY

Zapálim sviecu,
zapálim oheň v sebe,
len či ho potom uhasím ?
Spomienky blednú,
ja cítim závan viny.
poprikrývam sa
tieňom belasým
Vtedy tvoj pohľad
je zrazu celkom iný,
teplý a s iskrou
od lásky
odrazu len viem
všetky odpovede
na svoje ľudské 
otázky
a vkrádam sa do svetov
ktoré nepoznám,
bez pocitu viny.

MOTLITBA

Keď kráčam šerým
chrámom lesa
počúvam hudbu
plnú ihličia.
Vtedy ťa vzývam,
ty princ mojich snov,
podvečerný les.-
Plný víl,elfov
a mlčiacich briez...

ilustrační foto: Jan Kollár, Marta Dvořáková 

CEZ OKNO

Na celý svet sa dívam
cez okno.
Môj milý,
ja teraz pri ňom
plačem.
Aj keď tvoj život
tajomný a krátky,
bol plný farieb
rozlietaných dní,
tak si sa mihol
mojim vesmírom,
ako kométa,
čo nikdy nezhasne
a pre mňa bude svietiť
za oknom...

SPOMIENKY

Keď sa ocitneš
v kruhu spomienok,
stratíš sa v mori
dávnych dní.
Život poskladal
príbehy zo snov,
a vložil ti ich
do náruče
Preberáš sa v nich,
ukladáš do slov
všetky tie cesty života.
Všetky tie hviezdy,
čo ti svietili,
udávali smer
a v srdci žili,
ti do spomienok
zamotá...

VESMÍR V NÁS

Vesmír, čo rozpína sa
v tvojej ľudskej hrudi,
je plný hviezd
a ciest ku planétam...

Nestrať ich svit
a nechaj sa viesť
tou mliečnou cestou
ku životným métam,
nech nezblúdiš
a nezhasne tvoj svet.

Buď majákom.
buď hviezdou
v svete ľudí....

BDELÁ NOC

Noc sa dnes znova
rozhodla bdieť,
spánok zaháňa
do neznáma.
Vtedy vždy prídeš,
ruku mi vezmeš
do dlane.
Ja sa zachvejem
na dne duše,
ako keď vietor
pohne lístím,
za tebou kráčam
odovzdane,
do pokojných sfér
istoty.
A tak sa, nôcka,
nežalujem,
že ti tma na viečka
nesadá.
Bdiem spolu s tebou,
keď do okien
sa mi potichu
zakrádaš.....

ŠIEL ŠIEL

Šiel, šiel
za vysnívaným
cieľom
šiel za holubicou
bielou,
čo na krídlach vánku
letí,
vnára sa do hustých
sietí
búrlivých mrakov.

Šiel, šiel
za volaním
lásky,
šiel za chimérou snov
ťažkých,
trpko sklamaný.

Šiel za dúhou čo vodu
pije.
Šiel za cieľom čo
neistý je,
srdce na dlani.

Šiel za nebom plným
mrakov,
šiel cestou túlavých
vtákov,
život premárnil.

Pri nemocnici sa nachádzala taká hôrka pár stromov. Ja som sa pod nimi prechádzala a vtedy som napísala túto básničku.

STRATENÍ

Stratila som sa
v bludisku bôľov,
teraz sa túlam
pomedzi stromy-
tie sú tiež
ako stratené.

Tvária sa cudzo
Srdce mi zlomil
pohľad ich korún
a nič ma pod ne
neláka.

Synček môj drahý,
vesmírnym ľadom
zakliaty.
Už nechcem dýchať,
keď dych mojich úst
už tebe život
nevrátil.

Stratila som sa
v svete tom holom,
bez farieb, vône
bez cieľa
už nič nebude
tak ako bolo.
Vesmír sa sfarbil
do biela...

ZASTAVENIA

Tak dávno je to, syn môj,
čo sme sa naposledy
spolu rozprávali.

Teraz sa iba stretávame.
Kde sú tie časy,
keď si bol ešte malý
a ja upätá
k tvojim jasným očkám,
/vraj krásnym
ako horské jazerá/,
keď som vlastnila
ešte všetko tvoje,
od mäkkých vláskov,
po ružový nechtík,
čo z drobnej nôžky
na mňa pozeral
sa sústredili
do rytmu tvojho dychu-
uplynuli snáď storočia.

Nežalujem sa -
ani slychu,
iba sú chvíle,
keď mi myšlienky
neposlušné
občas zabočia do čias,
keď som svoj malý vesmír
držala pevne pokope.

Tak ako hviezdy nepokojné
našli ste svoje nové Galaxie
a moje srdce dnes
občas silnejšie zaklope
šťastím,
že tvoja hviezda dnes
v diaľke
žiari a naplno žije.

Spomínam na časy,
keď ako horská bystrina
rútieval si sa divo
nespútane
mojimi brehmi.
Nevedela som asi
stavať pevné hrádze.
No teraz sú mi drahé
aj tie záplavy.
Vieš, čas naozaj
všetko napraví
No vari je už načase
prestať búrky hľadať.
Sám kormidluješ vlastnú loď
Vyzeraj iba také prístavy,
kde maják bezpečne
osvetľuje bralá.

Teda na čo?
Na život.
Nech diaľky blízkych
nerozdelia.
Nech čas kvôli nám
zastane.
A nech sa v prúde
bežných rečí
v kútiku srdca
nikdy neskrýva
veľké mlčanie.

Napísala som ju najstaršiemu synovi Jarkovi k narodeninám- bolo to už dávno,ale mám ju rada a občas sa        k nej vraciam. E.F.

(Jaroslav Filip (22. června 1949 Hontianske Moravce - 11. července 2000 Bratislava) byl slovenský hudebník, skladatel, humorista, dramaturg, herec a zanícený propagátor Internetu s neobyčejně širokým spektrem osobních aktivit    https://cs.wikipedia.org/wiki/Jaroslav_Filip

CEZ STEBLÁ SUCHÝCH TRÁV

Vari si ešte tu
septembrové slnko ?
Za horúcu tvár
skrývaš cestovný pas
a túžbu po cudzine.
Môžeš oklamať
pár zatúlaných včiel
stratených v oráčine,
mňa nie.

Dnes napoludnie
priblížim si ťa
objektívom leta
a uväzním
v truhlici na spomienky.

Z nej budem ticho kradnúť
každé sychravé ráno
jeden tvoj tenký
lúč.

Až kým ťa nevypijem celé
a neprečkám
čas zmŕtvychvstania,
ako čakanka pri chodníku.

Preto ti letím v ústrety,
pokým ma beznádejne neporania
holé strniská
a kŕdle vrán.
Letím ti v ústrety,
len ma ešte chvíľu
klam.

EŠTE JE ČAS

Vlhký dych stromov
zotiera skalám
vrásky z prísnych čiel.
Každý deň vyjde slnko
pre teba človek.
Čo viac by si chcel ?

Zem ti verí.
Prastarou dráhou
denne pretína vesmír.
Rieky snívajú
bezprízračné sny.
Vták hniezdo vystlal v kroví
teplým perím.

Každý deň spieva
hymnus vďakyvzdania
život, zakliaty v hrude.
Život stúlený v srdci kvetu.
Krájaš si denne z neho
svoj diel.
Ešte je tu.
Dokiaľ bude?

Ochráň ho v mocných dlaniach
človek.
Navzdory živlom rozbesneným
počúvaj hlas
Zeme i mora
Navzdory žrecom
krvi a tmy
zapaľuj fakle človečenstva
od pólu k pólu.
Ešte je čas.

BÚRKA

Stromy sa prvé
dozvedeli,
čo dnes chystajú
oblaky.
Prezradil im to
možno vietor.
Triasol sa biely
driečik briezky,
zmietaný divým
tancom vetra
a listy vystrašených
stromov,
do suchej trávy
padali.

No búrka vo mne
tá je iná,
tak ľahko neutíchne,
viem.
A či je to len moja
vina ?
Pýtam sa vetra,
listov v tráve,
vraj odpovie mi
hviezdny vesmír,
vraj odpovie mi
iba sen...

HURIKÁN V NÁS
Už celú večnosť
som sa nerozprávala
so stromami.
Nebolo kedy.
A či len nezáujem
s mojej strany ?
Len nepripustiť
vysýchanie miazgy -
mojej.

Uprostred ruchu
neslýchaných divov
zázračných premien
okolo nás a v nás -
predsa len neodolám
ich jesenným seansám.

Strhnutá búrkou snov
a myšlienok,
pozerám
/ Alica v krajine zázrakov /
a kričím naplno s ostatnými.
Kričím - dovnútra.

Preto ma nikto nepočuje.
Snáď predsa. Oni.
Zachovali mi svoju priazeň,
aj keď viem iba
mlčky kričať
o tom, čo ešte stále
neprebolelo.
Viem, to im poviem potom,
keď zostaneme spolu navždy
a vravieť bude všetko
dovolené.

KEĎ.....

Keď v zákrutách času
blúdiš,
keď strácaš cieľ
a strácaš smer,
skrývaš sa v dave
cudzích ľudí,
v záplave búrok
bludných ciest.
Keď dušu vnáraš
do snov hmlistých
a zrak upieraš
na nebesá,
deň po dni plynie
nenávratne
a do priepasti času
klesá.
Len hviezdy žiaria
tak ako vždy,
nezradia rodné
galaxie,
aj slnko každé ráno
vstane,
všetko navôkol
klíči, žije.
Zhoď do rokliny
depresie
a vykroč slnku
v ústrety,
tak ako tráva
na záhrade,
ako lampáše
púpavy.
Život sa vrátil
do bezpečia,
svet sa rozzvučal

sýtym hlasom -
tou melódiou
odvekou.
Ty vďačne prijmi
svoju rolu,
žiť v ňom a zostať 
človekom....

LISTY

Píšem ti každý deň
večer po zotmení,
v nádeji čo verí
stále na zázraky

Trasúcou sa rukou
písmeno k písmenku
ukladám a čakám
s istotou vo viere,
že raz tak ako vždy
otvoria sa dvere
a ty vojdeš nimi
zas do môjho sveta

Lebo viem, že si tu
aj keď noc odmieta
potvrdiť mi nádej.
No ja viem. Že si tu,
tu, kde si vždy býval.
Musím sa zobudiť,
niet inej pomoci,
bol to iba zlý sen

Musím sa zobudiť
a zahnať tak navždy
prízrak krutej noci

MOTÝĽ A VÍLA

Keď blankytný dych
motýlích krídel
pohladí prsty
hodvábno - štíhle-
zastaví sa čas
Hviezdy padajú
do vlhkej trávy.
Pieseň života
zakliatej noci,
spieva v nás.

Sen tmavej noci
svoj ospalý hlas
zas do rozprávok
zamotá.
Motýľ pobozká
vílu na čelo,
noc spieva novú
pieseň nesmelo.
Stromy skladajú
večný rým.
Keď padá hviezda -
ja ti uverím.

ROZLÚČKY

Odchádzať treba
nebadane.
Ako letný lúč,
čo vykĺzne ti na súmraku
z opálenej dlane,
aby skrytý nocou
počkal na svitanie.

Odchádzať treba
bez bolesti.
Pozbierať všetky priania
koľko sa len zmestí
do náruče
a odniesť si ich opatrne
do ústrania.

Odchádzať treba
bez rozlúčky.
Akoby nechtiac.
Tichý stisk kľučky,
letmý pohľad z dverí
a plachý úsmev -
ktorému aj tak nik
neuverí.

Odchádzať treba tak,
aby si navždy
zostať mohol.
Nech nezabudnú veci
teplo tvojich dlaní
a ľudia
chvenie hlasu.
Nevrav zbohom.

Nič sa nekončí
všetko začína znova.
Naplň sa žitím
po okraj.
So srdcom sýtym
životu v sebe šancu daj -
a za nič neber
odmenu.
Odvahe v sebe šancu daj -
láske a kráse
zelenú.