Duben 2025

Anna Hrabalová

Posteľ

To, čo milujem, je posteľ. Prináša mi veľa radosti. Večer, čo večer, sa do nej nemôžem dostať, lebo mám stále niečo prednejšie, čo musím stihnúť, než zaleziem do postele. Niekedy je to iba tá hlúpa televízia.

Večer, čo večer pociťujem slasť, ľahnúť si do postele. Ten, kto posteľ vymyslel, bol veľký umelec a zaslúžil by si dostať veľké ocenenie. Iste sa na jej výrobe veľa napracoval, zaslúžil by si teda Rad práce. Ale pred tým sa určite veľa na rozmýšľal, tak by si zaslúžil i Rad rozumu. Ale hovorím vám, vymyslel to dobre. Aspoň podľa mňa moc dobre. Lebo ja si líham do postele s veľkým blahom. A kto by sa na mňa díval, videl by, že sa usmievam, že prv, než sa vhupnem do postele teším zo stretnutia s posteľou. Slastne sa zaryjem pod perinu a upravím ju tak, aby nikde nebola ani medzierka. Vezmem si niektorý časopis alebo knižku a začnem čítať. Čítam, kým mi nespadne knižka na nos. Poslednú stránku čítam najdlhšie, lebo pri nej driemem a nie a nie ju dočítať. Obyčajne ju ani nedočítam, lebo čítam stále ten istý odstavec. A nie a nie sa dočítať ďalej. Keď ma úplne umorduje, knižku odložím a zaryjem sa do perín po samé uši a oddám sa slastnému spánku. Spať dobre, v dobrej posteli je naozaj slasť.

Viem, že v posteli sa niekedy i nedá spať. To je ten horší a veľmi zlý prípad. Čo sa ľudia na prehadzujú než zaspia. Na to radšej ani nemyslieť. Tiež viem o tom svoje a preto sa teraz tak teším zo svojho dobrého spánku.

Niekedy sa mi podarí, že sa v noci okolo tretej prebudím a nemôžem spať. To však viem prečo. Neskoro večer som sa poriadne navečerala. Tak mi treba, keď to viem a i tak neviem!

Viem, že sa v posteli dá spať i úplne inak, keď si dvaja nezavadzajú, ba naopak, by si chýbali. To je tiež vynikajúce spanie. Ba úžasné. Slastné, božské. Bohužiaľ, to tiež niekedy prejde a zostane len také obyčajné spanie, ktoré je tiež božím darom a požehnaním.

A keď po zatvorení knižky s rozlúčkou a poďakovaním za tento deň, ktorý som prežila usnem, a prebudím sa až ráno, keď iní, sú už v práci, za každodennými povinnosťami a ja si lebedím vo svojej posteli a nemôžem sa s ňou rozlúčiť, je to veľká slasť.

Ďakujem, že mám posteľ a božský kľud, ktorý vychutnávam plným dúškom.

Koľko je takých, čo posteľ nemajú. Je mi ich ľúto.

Som rada, že ma nebudí budík, že len tak stojí vedľa postele, pamiatka na doby, keď ma ráno čo ráno terorizoval. A ja skontrolujem čas a môžem sa ešte otočiť na druhú stranu a podľa ľubovôle sa tešiť zo svojej postele. Túto radosť si môžeme dopriať. Posteľ je moja veľká láska.

Tešme sa zo života, i z takej obyčajnej veci, ako je naša posteľ. Koľkí nespia vo svojej posteli. Niektorí, čo ležia na nemocničnej a iní, že svoju posteľ nemajú alebo ju už vôbec nepotrebujú.

Spomínam si na jeden moment, keď sme uťahaní po dlhej ceste, prišli na dovolenku k moru, dostali sa do svojej izby, a mladší syn, žiačik tretej triedy, si ľahol na posteľ, slastne sa natiahol a povedal: Ten, kto vymyslel posteľ, to musel byť múdry

človek. - Ale dúfam, že to nebol ten, čo vymyslel školu

Marta Lehetová

Tulipány pre teba

...
Slnko na mňa žmurká

Rozlieva sa po kraji

Bosou nohou prechádza

Po studenom jarnom chotári

Preniká do záhrad

Hľadá čarovné tulipány

Teplou krásou ozdobí

Srdce láskou naplní

Rozochveje ho

Bojí sa bližšie prikloniť

Radšej vábivé lúče rozleje

Po farebných lupienkoch

Chráni ich krásu

I tajomnú vôňu

Do ucha mi pošepne

Odtrhni pre svoju milú

...

Po špičkách cez tulipány

So slnečným lúčom

K tebe sa dostanem

Veľkú kyticu

K tvojmu sviatku

Z úprimného srdca venujem 

Opálená

...

Prebuď sa voňavou jarou

A chyť ma nežne za ruku

Prejdime po agátovej aleji

Hodí sa mi k tvári

Kým sa ma slnko nedotkne ...

...

Nabielo ma natri

Nech vynikne moja ženskosť

Prikry jarným plášťom

S nehou k sebe pritúľ

Nech na mňa nesadnú

Vysmievajúce sa lúče ...

...

Na bielom pozadí

Romantickej agátovej aleje

Vidím iba teba

Rozosmiate slnečné lúče

Moju tvár roztápajú

A ja už nie som biela

Som opálená ...

Najsladšie puto

...

Pozbieram všetky

tvoje bolestné slzy

do stareckých dlaní,

utíšim ich bozkom,

do postele uložím,

prikryjem svojou láskou.

Cez okno rozsvietim hviezdy,

tie budú hladiť unavené očká.

Budem ticho čakať,

kedy k tebe sen priletí,

vyčarí polosladký úsmev

na šepkajúce pery.

Stojím pri tebe,

vnúčik milovaný,

kým slnko žiarovky prekryje,

na tráve zaleskne sa rosa

a ty mi do ucha zašepkáš:

"Mám ťa veľmi rád, babka!"

A silno sa privinieš ku mne.

Dajana Zápalková - fotogalerie

Můj vytoužený cíl...dneska 13. 4. 2025 jsem 11 týdnů po operaci kyčle zase obešla přehradu Olešná! - 4, 72 km 

Svatoslav Butora

Chvilka pro úsměvy 

Před úsměvem po úsměvu

Každý den

Myslím na Tebe

Paní Poesie

Se mnou s Tebou

Ve mne žije

Má v ruce jablíčko

Je nám do zpěvu

Před úsměvem po úsměvu

Dáme si půlnoční kávu

Připluje štěstíčko

Rozsvítí oči a hlavu

Na poslední chvilku

Před spaním

Nemyslíme

Ve věčnost věříme

ONA A ON to ví

Naše srdce v jejich ruce

Bije jak zvon

S Nimi víme že Jsme

Pokaždé objímám

Jejich věčnost

Každou chvilku

Ve které Jsme

Dajana Zápalková

Osud

se houpá na vlásku

přetrhne se

či rozprostře

lhostejné červánky

Odhalí

trn v patě

Čára života

ukazuje

čas budoucí ...

Myšlenky

jako na houpačce

přichází stáří …

Jak udržet krok

s okolím

jak neuhnout

z cesty na pěšinu

nebloudit …

Těžké kroky

tisknou stopy

v trávě

zkouší cestu

neprošlapanou …

Daleko

od břehu

vzdalují se

vytoužené cíle

žalují rybám

žalují rakům

Řeka soucitně mrká

racci chtějí smlouvat

v kousíček dobra –

marně

Uražený sen

odplížil se do rákosí …

Emilie Kozubíková

Vzpomínky aneb chvilka zastavení

Deset let tomu Pane profesore

vzpomínáme vděčně na Vás, v rozloučení.

Podílem vydaných knih, almanachů, Zrcadlení,

přínos Vaší píle sahá kolkolem.

Vašimi Jižními Čechy, Beskydem...

Splynul jste s ševelícími zde lesy,

s Regionem, jemuž Bůh dal půvab nářečí,

spjatý s jeho lašskými – literami.

A my, ti posedlí psaním vděčně s Vámi.

Hýbal jste Petra Bezruče klubem.

Ačkoli svým věkem statným "dubem,"

dbal jste o znělost tlukotu jeho srdce,

zdvíhal výš a výše lať ku publicitě.

Slezská řeč dál obmýkej Vás hebce,

Vážený a milý, náš, Jazykovědče!

Na milou shledanou i nadále, v příštích naších dnech,

Pane Profesore Miloslave Olivo, vždy zas v osvícených, Vašich doslovech.

A v bedlivých nutkáních k psaní.

Buďte s pánem Bohem, v našem děkování.

Patnáct let tomu Strunou příbuzenských stesků

chví se chrám. Levice s pravicí

dotýká věnec pro Katyň, ten, z kauzy Smoleňsko.

Dochován, s očima pro pláč. Polsko,

ptáš se: "Dobrý Bože, co tím chceš říci?!

Odpusť nám, lidem, srdce soudců!

Hořkost! Plné náruče květů, touží křižovat!

Ukaž na viníka - KLENOTŮ - ztrát!

Zmírni, prosíme, bolest bratru Polsku!

Kdos musel sjednat hustou mlhu.

Situovat les, dva kilometry od letiště?!

Odepřít nejlepším jejich příště

pro národní, jednomyslnou slzu?!

17. 4. 2010

Pět let tomu A ještě tam budem

Nikým nezván

na jarní bál

vtančil si houf sněžných vloček.

Sluníčko, oblačno roušek

hrozí: "Jdeš dom?!, na hoška,

ulítlého papouška.

Seď doma, holoto, počkej!"

Žluťásek si s Pavím očkem,

vida vzkvetlý tulipánek,

přitančili na pohárek:

"Pampelišky, máte smůlu,

nominuje se primulu!"

Tichý hlásek

sedmikrásek,

vyložil si kos,

"A my jsme zas vosk."

Větve pukají po kmen:

"očkovaní narcismem."

Klíště hurá na inspekci:

"Pcík! Zpraženo desinfekcí:

"Do háječka s hygienou,

Koronáče ráčej leknout!"

-svojský Boží duben.