Lenka Kóňová

obec Rosina, okres Žilina

Podarilo sa mi úspešne umiestniť na rôznych celoslovenských súťažiach, ktorých sa dlhodobejšie zúčastňujem. Viac inklinujem k poetickej tvorbe, no ani próza mi nie je cudzia. Zbožňujem poéziu Jana Skácela,Jana Záhradníčka, taktiež Louise Gluckovú, Emily Dickinson, Sylviu Plathovú, Viliama Turčányho, Miroslava Válka, Bohuslava Reyneka, Milana Rúfusa... Pri písaní ma inšpiruje hudba, stromy, knihy, príroda, zvieratá - proste všetko to, čo sa zdá ostatným samozrejmé a všedné. Mojimi očami sa zdá byť svet odlišný ako u ostatných a to je aj hlavným cieľom umenia - pôsobiť na dušu a hľadať zmysel krásy..

Levitácie

Na brehu labute vykvitli sedmokrásky bez lupeňov.
Iba žlté tváre súhvezdí sa vznášajú
v tráve studených lún.

Flauta - čierny konár,
zahvízdala prvým poradím prstokladu krídel.

Vekmi dotykov sú podoprené múry vôd.
Napoly šerom:
jesenná láska hodená do vetra.

Spletené vtáky v zástavách stromov
padajú do doživotia listov.

A zem je zvysoka taká malá
ako priznania nebeských lámp
načahujúcich sa
za zasneženými brehmi
bez muzikantov.

Všetkými desiatimi

Biele klávesy kumulusov a pod nimi
modrota vyliateho vnútra.
Spod najhlbšej večnosti prileteli havrany-
čierne na bielom písacieho stroja.

Klepot zatiaľ bez mena
natrúsi sa z tmavých krídel
a viečkam tvojich lokálov
sčervenejú brehy.

Píšeš ustato na bledú dušu dreva,
kým na koncoch riadkov
nezacinká mesačný svit.

Vo vlastnej krvi sa cítiš ako so všetkými putami
v pravých rohoch detskej izby.
Okenným rámom sa zastavilo srdce,
pripravené na záblesk svetla,
zovretý v päsť
skrehnutých kŕdľov normostrán.

Do všetkých písmen
nemožno uchopiť astrofické prstoklady.

V hračkách oblakov pramení
havraní let.

(Ne)rozbitné kvety

Voda sa sype z očí chlapca,
sediaceho za oknom paneláka.
Je lesklé ako šedivé listy,
čo mu škriabu priesvitnú tvár.

V diaľke sa javí cudzia mnohorakosť.

Šarkan zabudnuto pláva nad kopcom zmrzliny,
ktorej príchuť hlina a tráva bez vanilkového lusku,
je ako polaroid
s natrhnutými okrajmi predstáv.

Vo vetre knižných strán sa ochladili holé písmená konárov.
Šedivé listy ostali, no šarkan sa premenil na draka,
aby chlapec neplnil morom
krehké dno chryzantém.

Ich hladina dosiahla kulminačný bod.

V jednej knihe vraj rozplakal draka.
Čítal ju on sám a tlačiarenská čerň nekončiacich mrakov.
Jej názov bol zvláštny, pretože vlastne ani nebol.
Pripomínal črepy po daždi
a holé brušká prstov.

Nevidel, čo pochopil.

Z puknutej vázy sa kvet
nenapije...

Portrét

Tak zaspávali pri sebe,
obutí v stopách papierových holubíc
a s vysokým letom nad hlavou
sa im triasli plecia odeté v severnom odeve
vypísaných samohlások blankytu.

Komusi zavčasu zhnedli vlasy
ako vytrhnuté listy z kníh o hviezdach,
čo vzdorovali poryvom
novembrovej vatry vetra.

Na horiacich cestách začínali rátať do tmy,
kým sa zobudia kŕdle z oblohy studených viečok -
aspoň na okamih blankytu,
keď sa vnútri srdca odohráva
slovo
na vlastnú podobizeň svetla.

Priateľ bielych nocí

Pôsobíš krásou, ktorá mlčí.
Aj trávy zbeleli, ako plachty plieskajúce
o priesvitné krídla zmoknutých miest.

Čierny škriekavý kašeľ križuje zdrapy
nezrelého černicového neba.
Zlatotepecké námestia sú vyprázdnené,
zostala len interpunkcia hviezd.

Do jazier už nenapršia pichľavé výkričníky,
dnes len ryha starých rýb rozreže hladinu
a ich nemé ústa stále nepovedia
to slovo začínajúce písmenom o.

Vyšiel mesiac,
bledý ako kriedový mráz
vystrihnutý z papiera prachu
a kráterov pozbieraných
z konca diaľnice.

Tma sa vystiera po výhonkoch abecedy
mokrého kopca, putuje
priamočiarou patinou
bielych nocí.

A ty mlčíš perami
pritlačenými k mojim prstom.
Koľká gotická červeň dozretých slov,
rozžiari tlejúce krídla narastené
prísne obojako
a celkom zvnútra.

Podávaš mi černice.

Viem,
čo chceš povedať...

Trosky

Vzíde, čo si zasial na vodu?
Bolí to tak blízko ako pauza medzi bielym perím
a vločkami v priepasti
utkanej z mihalníc.

Smäd tvojich vlasov prezradila zasnežená labuť.
Prekročila prahy starých fialiek, hluchonemý úľ sídliska,
aj podpalubie jazera,
vystlané hviezdnym parkom.

...kvapkalo ti z tváre jedným prstom...

Práve uletené nerozoznáš.

Akoby to bol život bez objatia,
stvorený lenpre smrť.

Časy Rimbauda

V intraviláne večera si predstavujem
Luxemburské záhrady, detstvo a rozbúrené nebo,
po ktorom pláva opitá loď.
Migrujúce kvety zmokli od jej plachiet -
bielych ospravedlnení
prispôsobených tmou pre noci.

Vo výškach je flóra vždy zarosená
od donášačov hviezd s prekrytým pravým okom.
Nevideli nás.
Boli sme malí ako najvyšší gravitačný bod.
No dozreli sme do zlozvyku
žmúriť len za vlastným chrbtom,
keď vietor rozháňa vlnami stránok
v otvorenej knihe stratosféry.

Zatvorené pouličné lampy
osvetľujú obchody stromov.
Vo výdychu ich drevených krokov
vidím zabudnutú scénu vlastnej introspekcie,
prázdnotu záhrady naplnenej IBA mnou
a oči, ktoré raz
prečítam.

Kostýmová skúška

Jarný odev detských rúk
má podobu kľačiacich slnečníc.
Retuš skrytého mája je z nich poskladaná
vo vreckovom zrkadle odrazov vesmíru.

S dotykom kovového novu sa zapáli
kruhový oheň s lupeňmi vyklepanými do rytmu.
Drôty z oblakov pijú chvost svetla,
očistený zemou a čakaním.

Obviazanosť stromov sa vyzliekla z ticha arborét.

Popálené prsty myslia na život uprostred vetvy,
stačí si len obliecť modré ruže.
Hviezdy už dorástli na šírku neba.

V uhlopriečkach obväzov zachytávam perzeidy.

Ktorý je vlastne mesiac
na obraze kostýmu?

Ťažká matematika

Akoby vietor vedno s dušou vial-
strhával šatky z tvárí
a aj husia koža letela privysoko.

Naše oči boli vypľuté kôstky,
tie isté, ktoré ráňal ešte oblečené
jedným prstom
z kostolnej veže stromu.

Bezlistý bol vtedy čas
a posledný hvizd sa otriasol v mraze
ako zmoknuté zviera.

Píšťalkou z trávy zadunel krov neba
a iba skrvavenými perami sa dali
porátať vlčie chodníky...

Stopy

V nemom ohlase pohojdá koruna stromu
prstene z chladných rúk.
Popadané vetvami zdá sa slnku nebo.
Svetielkuje ako lastovičia tma,
skrytá v neotočených listoch kalendára.

Púpavie desatoro ovinuté okolo prstov
neustálym prešľapovaním vetra zošedlo.
Rozfúkal ho atramentový vzduch
a hnedá mapa s ozvenou
rastlinného mlieka na dlani.

Na tom mieste kedysi rástol podbeľ-
s bezrukým hniezdom nad hlavou.
Aj ono zletelo v kŕdľoch späť do pôdy,
kde dnes stojí žltý dom s hojdačkou púpav
a roztopených tráv bez snehu.